Keď sme pred dvoma rokmi začali vyjednávať s najväčším knižným a audioknižným americkým kolosom o ich zastúpení na slovenskom a českom trhu, idea bola jasná. Chceli sme na naše trhy priniesť audioknihy k okamžitému stiahnutiu, zastrešené kvalitnou a dobre otestovanou technológiou spolu s celosvetovo známou značkou, fungujúcou distribúciou a podporou. Dúfali sme, že to bude cesta pre naše vydavateľstvá. Cesta, na ktorej sa nebudú báť ísť do stále okrajovej komodity bez pretrvávajúceho strachu, že prvý človek čo si stiahne audioknihu ju rozkopíruje na internet a už nikto, nič a nikdy viac nekúpi.

Nechcelo sa nám dookola vysvetľovať, že to isté a ešte ľahšie sa môže stať s prvým predaným CD či DVD. Moje pozadie je z počítačovej bezpečnosti aniekedy som sa naozaj musel pousmiať nad argumentáciou, prečo je CD bezpečnejšie ako priamy download z Internetu.

Spolupráca nevyšla. Nie že by nebol záujem zo strany kolosu, prekvapivo to vôbec nie, no po prijatí ponuky na spoluprácu a našej snahe ju prispôsobiť podmienkam neanglicky hovoriacich krajín, s potenciálom niekoľko desiatok menším, sme zo spolupráce dobrovoľne, aj keď so smútkom vycúvali. Nemali sme chuť ponúkať ďalej tak nevýhodné podmienky. Vážili sme si svoju prácu, prácu vydavateľov a taktiež umelcov stojacich za tým všetkým.

Keď táto idea nevyšla, nevedeli sme, čo presne ďalej. Hľadali sme nový smer. Bolo nám jasné, že vytvoriť nový systém na zelenej lúke je komplikovaná záležitosť, nehovoriac o systéme na ochranu vlastníctva, ktorý bolo jedným z hlavných motivátorov za navrhovanou spoluprácou. Vedeli sme, že bez niektorej formy digitálneho manažmentu práv DRM (Digital Rights Management) sa nikto s nami ani len baviť o spolupráci nebude. Začali sme hľadať dostupné technológie.

Vtedy sme prvýkrát narazily na sociálne-DRM (social-DRM), ochranu súborov nie po stránke ich neprehrateľnosti na iných ako predkódovaných zariadeniach, ale ochrany po stránke uvedomelého správania sa majiteľov legálne zakúpených digitálnych dát. Zrazu sme si uvedomili, že to je cesta ktorou chceme ísť a prestalo nám byť ľúto, že pôvodný plán nevyšiel.

Čo sa skrýva za sociálnym-DRM?

Sociálne-DRM je technológia, ktorá nijako neobmedzuje užívateľov diktátom špecifických zariadení na prehrávanie ich legálne zakúpených nahrávok, ale stavia ich pred uvedomenie si, čo je (s)právne a čo nie. Každá stopa má vsebe zakódovanú informáciu s údajmi o originálnom majiteľovi nahrávky stým, že táto informácia sa opakuje každých pár sekúnd po celej jej dĺžke.Nie je to teda len akási hlavička súboru, ktorá sa vymaže a je pokoj. Každý majiteľ takto stojí viac pred morálnou ako technickou otázkou, či bude vedieť a chcieť svoj legálne zakúpený majetok protiprávne šíriť ďalej. Zodpovednosť za skutky je na samotných ľudoch, nie na vynútenej technológii.

Akú má sociálne-DRM výhodu?

Klasické DRM je bepečnejšie do momentu, dokedy nie je dekódované a diela nie sú voľne šíriteľné bez ich akejkoľvek stopovateľnosti – stačí sa len pozrieť, takýchto „zabezpečených“ nahrávok je plný internet. Pri sociálnom-DRM, napriek tomu, že diela sú distribuovateľné aj bez prelomenia bezpečnostného kódu, držia v sebe ochrannú informáciu navžy, ako vodoznak na bankovke či tetovanie na uchu psa. A tak, „dokonalá výhoda“ klasického DRM sa ľahko stáva deficitom. Hlúpo prirovnané, dobrá väznica je dobrá len dovtedy, pokiaľ zloduch neprelomí ochranu a neutečie. Potom si každý praje, aby ten dotyčný mal na sebe stopovateľný náramok, ktorý sa nedá dať z tela dolu. Tak ako „naše“ sociálne-DRM.

Akú má social-DRM nevýhodu?

Najväčšou nevýhodou je nedôvera ľudí k novým veciam a ulpínanie sa k „zabehnutej forme“. Je jednoduchšie veriť, že to čo sa raz vyhlásilo za bezpečný štandard je stále nemenné. Hlavne, keď je to podporované neustálym masírovaním so strany molochov vlastniacich takéto patenty a technológie. Je ľahšie žiť v klame, že „nepriestrelná“ ochrana zabráni akémukoľvek úniku dát, ako prenechanie morálnej a zároveň aj právnej zodpovednosti na samotných zákazníkov. Okrem toho, druhou najpoukazovanejšou nevýhodou zo strany predajcov sa stáva ich nemožnosť limitovať, na koľkých zariadeniach si človek legálne vlastniaci takúto nahrávku môže prehrať. Nikto však nič také neskúšal limitovať pri legálnez akúpených CD nosičoch. Prečo by zrazu digitálne nahrávky bez fyzického nosiču mali byť iné?

Sociálne-DRM sú jednoznačne budúcnosťou a to z viacerých dôvodov. Ako ukazuje neustály nárast otvorených technológií voči uzavretým, ľudia chcú rozumieť čo sa deje a chcú prevziať zodpovednosť za svoje skutky a nie zostať pri filozofii „veľký otec vie najlepšie čo je pre mňa dobré“. Samozrejme, zmena nenastane lusknutím prstu a vždy sa nájdu protichodné tábory. Tak ako predajcovia hudby predpovedali zánik celého hudobného priemyslu s príchodom internetového zdielania a „veľké jablko“ ukázalo, že sa to dá celé robiť inak, nastane čoskoro čas kedy ľudia budú chcieť viac rozumieť a rozhodovať samostatne, čo a ako použiť. A my budeme rozhodne pritom.

[!v@n]