Voľakedy som nemal rád detektívky. Neviem prečo, no považoval som ich za menejcenný žáner. Za niečo prostoduché, čo môže písať hocikto s malým zmyslom pre zápletku či napätie. Aký prostoduchý som bol sám.

Medzi prvých autorov, ktorých som začal čítať a krátko na to aj počúvať, patrila Agatha Christie. Prvá pohnútka bola len počúvať niečo v „klasickej angličine“ na učenie sa jazyka, no to sa postupne začalo meniť. Detektívky ma nadchli!

Agatha so svojim Poirotom bola super, no seriál ma bavil viac. Hľadal som ďalej. Do cesty sa mi priplietol Právnik z Lincolnu od Michaela Connellyho a príbehy Harryho Bosha a už ma  nepustili. Nasledoval Reginald Hill, Jo Nesbo, Peter May, John Grisham, alebo naposledy Rowlingovej alterego Robert Galbraith. Detektívky sa mi stali zdrojom neuveriteľne dobrej zábavy.

Niekedy sa silíme do hľadania a túžime čítať len „kvalitnú literatúru“, len doma na pohodlnej pohovke a len večer, keď je na to ten správny kľud. Nevravím, že to je nevyhnutne zlé. No netreba to brať až tak vážne. Niekedy treba zvoľniť, zostať otvorený a skúšať. Dobrý príbeh si miesto nájde. [!s]

Ak ťa článok zaujal určite si pozri aj celý Newsletter z ktorého tento úvodník pochádza.