Jeseň a audioknihy idú ruka v ruke. A pretože je to obdobie, keď nad audioknihami (a knihami) premýšľame viac ako obvykle, príde nám to ako najlepší čas na organizovanie Veľkého audioknižného prieskumu. Tento rok už dvanástykrát. Uvarte si teda svoj obľúbený teplý nápoj, zababušte sa do deky a venujte nám pár minútok času. Vyplnením prieskumu nám pomôžete urobiť si lepší obrázok o vašich čitateľských i poslucháčskych preferenciách a nakoniec možno ešte vyhráte audioknihy.

Prečo?

Pretože nás zaujíma, kde a ako počúvate audioknihy, aké žánry vás bavia, ktoré činnosti si počúvaním spríjemňujete a kopa ďalších informácií. Vaše odpovede nám pomáhajú spraviť si obraz o trendoch a vývoji v audioknižnom svete.

Kde?

Na našich webových stránkach. Zúčastniť sa ho môže úplne každý, potrebujete k tomu len emailovú adresu a približne 15 minút času. Stačí kliknúť sem. Otvorí sa vám formulár, a keď ho vyplníte, môžete sa zúčastniť našej (taktiež už tradičnej) súťaže o celkom 22 audiokníh.

Kedy?

Dvanásty ročník Veľkého audioknižného prieskumu a tiež súťaž o audioknihy prebiehajú od októbra do 31. decembra 2025. Víťazi cien budú vyhlásení 15. januára 2026.

Kto môže vyhrať?

Každý, kto sa zúčastní nášho prieskumu. Vyplnením dotazníka získate jeden vstup do súťaže o celkom 22 audiokníh. Víťazi budú 3 a ceny nasledovné:

1. cena = Darčekový poukaz na 13 audiokníh
2. cena = Darčekový poukaz na 6 audiokníh
3. cena = Darčekový poukaz na 3 audioknihy

Svoju šancu na výhru môžete zvýšiť zdieľaním výhernej URL, ktorú získate po vyplnení prieskumu. Za každého priateľa, ktorého odporučíte a on vyplní Veľký audioknižný prieskum prostredníctvom vašej výhernej URL, získate ďalšie dva vstupy do súťaže. Stačí nás zdieľať napríklad na sociálnych sieťach.

Súťaž sa riadi klasickými pravidlami súťaže

Jeseň a audioknihy idú ruka v ruke. A pretože je to obdobie, keď nad audioknihami (a knihami) premýšľame viac ako obvykle, príde nám to ako najlepší čas na organizovanie Veľkého audioknižného prieskumu. Tento rok už jedenástykrát. Uvarte si teda svoj obľúbený teplý nápoj, zababušte sa do deky a venujte nám pár minútok času. Vyplnením prieskumu nám pomôžete urobiť si lepší obrázok o vašich čitateľských i poslucháčskych preferenciách a nakoniec možno ešte vyhráte audioknihy.

Prečo?

Pretože nás zaujíma, kde a ako počúvate audioknihy, aké žánry vás bavia, ktoré činnosti si počúvaním spríjemňujete a kopa ďalších informácií. Vaše odpovede nám pomáhajú spraviť si obraz o trendoch a vývoji v audioknižnom svete.

Kde?

Na našich webových stránkach. Zúčastniť sa ho môže úplne každý, potrebujete k tomu len emailovú adresu a približne 15 minút času. Stačí kliknúť sem. Otvorí sa vám formulár, a keď ho vyplníte, môžete sa zúčastniť našej (taktiež už tradičnej) súťaže o celkom 22 audiokníh.

Kedy?

Desiaty ročník Veľkého audioknižného prieskumu a tiež súťaž o audioknihy prebiehajú od októbra do 31. decembra 2024. Víťazi cien budú vyhlásení 15. januára 2025.

Kto môže vyhrať?

Každý, kto sa zúčastní nášho prieskumu. Vyplnením dotazníka získate jeden vstup do súťaže o celkom 22 audiokníh. Víťazi budú 3 a ceny nasledovné:

1. cena = Darčekový poukaz na 13 audiokníh
2. cena = Darčekový poukaz na 6 audiokníh
3. cena = Darčekový poukaz na 3 audioknihy

Svoju šancu na výhru môžete zvýšiť zdieľaním výhernej URL, ktorú získate po vyplnení prieskumu. Za každého priateľa, ktorého odporučíte a on vyplní Veľký audioknižný prieskum prostredníctvom vašej výhernej URL, získate ďalšie dva vstupy do súťaže. Stačí nás zdieľať napríklad na sociálnych sieťach.

Súťaž sa riadi klasickými pravidlami súťaže

Umelá inteligencia, ChatGPT, AI. Pojmy, ktoré na nás skáču zo všetkých strán, veľmi im nerozumieme, ale podľa všetkého je to niečo skvelé a zároveň desivé. Pravdepodobne sa vám pri čítaní podobných slov budú v hlave rodiť najrôznejšie katastrofické scenáre. Možno ste si aj spomenuli na to, ako Skynet ovládol svet.

Ale to, že je teraz umelá inteligencia veľká téma, neznamená, že po svete zrazu začnú pobehovať Terminátori. Zároveň to, že sa o nej teraz veľa hovorí, neznamená, že je to nejaká nová vec. Umelá inteligencia je medzi nami už dlho. Dokonca je bežnou súčasťou našich životov, aj keď to možno nevnímate.

Práve na takéto prípady sa zameriam v tomto článku a ukážem vám, že nové technológie, ako umelá inteligencia, sú pre ľudstvo aj veľkým prínosom. Aby sme sa do toho mohli pustiť, je potrebné si trochu posvietiť na nudné fakty.

Ďaleká cesta do histórie

Ešte než niekto tušil, že budú existovať počítače, kolovali medzi ľuďmi myšlienky o samostatne mysliacich a chodiacich stvoreniach, ktoré vznikli ľudskými rukami. A tieto myšlienky siahajú veľmi ďaleko, preďaleko. Už v gréckej mytológii nájdete bronzového obra Talosa, ktorého úlohou bolo brániť ostrov Krétu.

U nás si zase stačí spomenúť na Golema. Bytosť vytvorená z hliny, ktorá počúvala toho, kto do neho vložil šém s danou úlohou. Skvelým príkladom sú aj Čapkovi roboti, ktorí boli vytvorení zo živej hmoty a boli ideálnymi pracovníkmi.

Od fikcie k realite sme sa ale dostali až o niečo neskôr. Prispeli k tomu objavy v ďalších odboroch ako je neuroveda, informatika a matematika, ktoré prišli s myšlienkou, že by bolo možné vytvoriť umelý mozog. Prvé pokusy o vytvorenie umelej inteligencie prebehli v polovici dvadsiateho storočia. Odbor zameraný na skúmanie umelej inteligencie potom vznikol v roku 1956.

Prvé stroje vedeli riešiť matematické úlohy a učiť sa jazyky. Aj keď sa nám to zdá dnes primitívne, v dobe svojho vzniku to boli ohromujúce výsledky. Dokonca ich vedci videli tak optimisticky, že očakávali, že do 20 rokov vytvoria plne inteligentný stroj. Spoiler: Nevytvorili.

Namiesto toho sa dlhé roky striedali úpadky a boomy záujmu o výskum umelej inteligencie. Za jeden z najväčších úspechov je považovaný rok 1996, kedy stroj Deep Blue dokázal poraziť šachového majstra Garyho Kasparova. Práve šach bol pre svoju zložitosť a komplexnosť považovaný za skutočnú výzvu pre počítače.

Teraz teda máte tušenie, kde sa umelá inteligencia vzala. Čo sa ale za tým termínom skrýva?

AI. Čo to vlastne je?

Rovnako ako pri všetkom v živote, žiadna jednoznačná definícia neexistuje. Všetky sa ale zhodujú na tom, že je umelá inteligencia (UI, alebo anglicky Artificial Intelligence – AI) stroj či počítačový program, ktorý je schopný simulovať ľudské myslenie a správanie.

Zároveň má schopnosť sa postupným učením zdokonaľovať. Vďaka tomu, že AI má vlastnosti podobné ľudskej mysli, dokáže sa prispôsobovať riešeniu rôznych úloh, alebo sa prispôsobovať prostrediu. Na to využíva spracovanie prirodzeného jazyka a strojové učenie (tzv. machine learning).

Umelá inteligencia sa v zásade učí podobne ako ľudia. Čím viac jej dáme dát, tým viac sa toho dokáže naučiť. Napríklad keď mu dáte prečítať fakt veľa textu (oveľa viac ako povinný kánon na maturitu), on sa vďaka tomu naučí porozumieť jazyku, obohatí si slovnú zásobu a vďaka tomu bude mať relevantnejšie výsledky. To isté platí, keď jej takto dáme obrázky, zvuky a pod. Čím viac obrázkov dostane AI k dispozícii, tým lepšie spozná Picassa od Rembranta. Dosť sa o tom rozpísal Michal vo svojom článku, ktorý síce má rozsah povinného čítania, ale je oveľa zábavnejšie.

V rámci AI môže ísť o počítačové systémy, alebo o hmotné stroje ako sú roboty alebo drony. V našom každodennom živote sa stretávame predovšetkým s tou softvérovou, takže sa jej poďme pozrieť na obvody. A možno vás prekvapí, kde všade sa AI schováva.

Umelá inteligencia v každodennom živote

Hoci sa vám zdá, že s umelou inteligenciou nemáte nič spoločné a rozhodne ste sa s ňou ešte nikdy nestretli, opak je pravdou. Môže sa schovávať v podstate na každom rohu. Veľa automatických procesov, s ktorými sa stretávate vo svojich mobilných telefónoch alebo na internete, má niečo spoločné s AI.

Zatiaľ čo sociálne siete alebo vyhľadávače dlho používali najrôznejšie algoritmy, dnes ich pomaly nahrádza umelá inteligencia. Prečo? Algoritmy sú v podstate súbory úkonov – postupnosť príkazov, ktoré má počítač urobiť. Zjednodušujú a automatizujú prácu, napríklad keď máte súbor dát a podľa nejakých kritérií vám ich dokáže roztriediť.

Umelá inteligencia sa ale vie učiť. Nie je len súborom inštrukcií, ale sama sa dokáže naučiť a zlepšiť riešenie. Algoritmy a umelá inteligencia nie sú opaky, ale algoritmy sú dôležitou súčasťou fungovania AI. Práve takto fungujú niektoré internetové stránky.

Pri zmienke o AI a internetu sa vám možno niekde vzadu v hlave objavilo ChatGPT alebo Midjourney. Nás ale šikovný pomocník, ktorý by mal mať odpovede na otázky života, vesmíru a vôbec (počuli ste, že v skutočnosti hlúpne?) a generátor fantastických obrázkov zatiaľ veľmi neberú. Ak sa teda o nich chcete dozvedieť viac, musíte ísť kúsok ďalej. Trošku väčší kúsok.

My sa zameriame na tú hlbšie ukrytú umelú inteligenciu, ktorá sa schováva v internetových stránkach a službách, ktoré denne využívate. Umelú inteligenciu nájdete vo vyhľadávačoch, vašom e-maile aj na sociálnych sieťach.

Sila a prekliatie sociálnych sietí

Všetci ste už narazili na odporúčané príspevky na Facebooku alebo Instagrame. Niekedy sa vám môže zdať, že to ponúka samé hlúposti – napríklad ja som mala dlhé obdobie smútiacich vdov, chorých detí a nešťastných zvieratiek. Nič, čo by som si dobrovoľne vybrala. Algoritmy na sociálnych sieťach to ale vyhodnotili ako obsah, ktorý sa mi páči. Prečo?

Pretože som na to pozerala. Aj keď sa mi to nepáčilo, dopozerala som video do konca a väčšinou si ešte rozklikla daný profil, aby som zistila, čo sa stalo. (Mimochodom, tomuto fenoménu sa hovorí FOMO a znamená, že všetci chceme byť pri všetkom.) Vďaka tomu sociálne siete zhodnotili, že mám morbídnu záľubu v nešťastí a ponúkali mi taký obsah viac. Našťastie už je to preč, uff.

Sociálne siete vám ponúkajú obsah, ktorý s vami nejako súznie. Vyhodnocujú, na aké profily sa pozeráte, ktorým fotkám dávate srdiečko a na ktorých strávite najviac času. Vďaka týmto dátam AI vyhodnotí, ktoré príspevky by sa vám mali páčiť a tie vám bude odporúčať. Ako veľmi jej to ide, musí posúdiť každý sám – ale myslite na to, že vždy záleží na tom, či na tie somariny, ktoré vám ponúka, pozeráte, alebo ich len preskočíte a pôjdete ďalej. (Pre tip: Pozerajte najviac na mačiatka a šteniatka, nikdy nesklamú.)

Podobne fungujú aj streamovacie služby, či už napríklad Netflix alebo Spotify. Na základe toho, čo počúvate a na čo sa pozeráte, vyhodnocujú ďalší odporúčaný obsah, ktorý vám ponúka. Ako veľmi im to ubehne, to už si každý zase musí porovnať sám.

Prečo e-maily nie sú na jednom mieste?

Ďalšou vecou, ​​ktorá spolupracuje s AI, je e-mail. V bežných e-mailových schránkach teraz nájdete primárnu zložku, kam vám chodí pošta, a ešte jednu, do ktorej chodí obchodné oznámenie. Potom je tu aj spam.

Keď vaším smerom letí e-mail, nevie, kde bude jeho cieľová destinácia. O tom rozhodne až umelá inteligencia, ktorá na základe svojich naučených vedomostí, ako napríklad slovné spojenia, ktoré obsahujú predajné newslettery, vhodí e-mail do správnej zložky. Už nebude stačiť, keď sa vyhnete slovám ako spam, newsletter alebo zľava. AI už vie rozpoznať aj oveľa rafinovanejšie predajné taktiky. Koniec škriatkom, ktorí ručne triedia poštu.

Hľadaj, Rexo!

Umelej inteligencii neutečiete ani pri vyhľadávaní. Pamätáte na algoritmy? Presne na nich fungovalo tradičné vyhľadávanie. Algoritmy prechádzali webové stránky a podľa daných kritérií (kľúčové slová, backlinky a pod.) ich indexovali. Keď ste potom do Google zadali napríklad “videá najroztomilejších mačiatok”, vyhľadávač by prešiel všetky stránky, v ktorých mal zaznamenané tieto kľúčové slová. Tie, ktoré najviac zodpovedajú zadaniu, sa potom objavili vo výsledkoch vyhľadávania.

Prečo to nestačí? Pretože takéto vyhľadávanie neznamenalo tie najlepšie výsledky. Často ich ovplyvnilo napríklad frázovanie alebo voľba slov. Spoločným znakom takto vyhľadaných stránok mnohokrát bolo, že ste si na nich možno dokázali kúpiť obličku, ale rozhodne tam nebol recept na najlepšie palacinky, ktorý ste hľadali.

V tejto chvíli teda nastupuje umelá inteligencia. Vďaka využitiu AI sa vám budú zobrazovať relevantnejšie a personalizovanejšie výsledky. Je to vďaka tomu, že AI zbiera dáta z rôznych zdrojov a správania ďalších užívateľov a na ich základe sa vďaka už spomínaným vychytávkam ako machine learning a spracovanie prirodzeného jazyka učia, ktoré výsledky sú to pravé orechové.

V neposlednom rade sú tu napríklad aj chatboti, ktorí na základe fráz a kľúčových slov vo vašom dotaze vyhodnotia, akú najpresnejšiu odpoveď vám ponúknuť. Oproti bežnej zákazníckej podpore sa síce musíte obrniť trpezlivosťou, pretože niekedy musíte tisíckrát sformulovať otázku, aby vám rozumel, na druhú stranu vám môžu ponúknuť okamžitú odpoveď dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni.

Rozpoznanie tváre

Bezpečnosť, potvrdenie identity, odomykanie telefónu alebo marketing. Toto sú oblasti, kde sa môžete stretnúť s rozpoznávaním tváre. Umelá inteligencia skúma vaše fyzické rysy a na ich základe priraďuje identitu.

S jednoduchou verziou takejto AI sa stretnete vo vašom telefóne, alebo napríklad na Facebooku. Pridali ste niekedy skupinovú fotku na svoju timeline a Facebook vám navrhol konkrétnych priateľov, ktorých môžete označiť? To vie vďaka umelej inteligencii, ktorá spracovaním fotiek vás a vašich priateľov rozkľúčovala, o koho by mohlo ísť. Rovnako tak triedia fotografie v galériách aj niektoré mobilné telefóny.

Umelú inteligenciu používajú aj mobilné telefóny, ktoré môžete odomknúť jednoduchým pohľadom na obrazovku. Face ID, ktoré používajú zariadenia Apple, pri pôvodnom nastavení na vašu tvár priradí až 30 000 neviditeľných bodiek, ktoré mu pomôžu vás rozpoznať. Preto vás telefón spozná aj ráno, alebo keď máte nasadené slnečné okuliare.

Mobilné telefóny

Okrem internetu a rozpoznávania tváre sú vo vašom mobilnom telefóne ďalšie funkcie, ktoré umelú inteligenciu využívajú. AI vám zlepší fotografie, opraví chyby v texte, zapojí zvukového asistenta alebo vás dovedie na správne miesto.

Možno ste si všimli, že keď fotíte svojím mobilným telefónom, kamera sama rozpozná tváre alebo objekty. Zároveň sa foťák vo vašom telefóne vie sám pohrať s vyvážením bielej alebo kontrastom. Bez toho, aby ste museli čokoľvek urobiť. A hádate správne – v tomto má prsty umelá inteligencia.

Chatboty už sme spomenuli, ale existujú aj hlasoví asistenti, ktorým poviete príkaz alebo otázku a oni vám dajú relevantnú odpoveď. Tiež vám vie naplánovať udalosti do kalendára, hlasovým príkazom zavolať akémukoľvek vášmu kontaktu, alebo nastaviť cieľovú destináciu v navigácii. AI tam funguje ako prekladateľ – hovorený pokyn vďaka rozpoznávaniu reči dokáže prepísať na text.

AI pomáha aj pri opravovaní chýb v texte. Pokiaľ ste túto funkciu nevypli a znášali ju dosť dlho, možno ste si všimli, že čím dlhšie telefón máte a čím viac píšete, dostávate oveľa relevantnejšie ponúkané opravy chýb (koniec nechceným nevhodným slovám v mailoch pre šéfa!). Je to preto, že vďaka AI sa váš autocorrect dokáže naučiť, ako hovoríte (aj sprosto ;)) a dávať vám len také návrhy, ktoré naozaj oceníte. Aj vďaka AI už celkom kvalitne vedia telefóny prevádzať hovorené slovo na text.

Kde ešte AI pomáha?

Máte doma robotický vysávač? Je možné, že aj ten váš využíva AI. Napríklad vysávajúcim pomocníkom značky iRobot umelá inteligencia pomáha rozoznávať prekážky a tiež sa učia tie najefektívnejšie trasy, kadiaľ upratovať (a niekedy, ako sa pliesť pod nohy).

Veľkú úlohu zohráva umelá inteligencia aj ohľadom bezpečnosti. Rozpoznávanie tváre sa využíva aj v prípade hľadania kriminálnikov alebo nezvestných osôb. Zároveň kamerové systémy, napr. v nákupných centrách, tiež môžu využívať AI na detegovanie podozrivého správania. Prečo je to potrebné, keď to sleduje strážca? Jednoducho preto, že ľudské oči máme len dve a obrazoviek môže byť aj desiatka.

Počítačový softvér s AI dokáže tiež lepšie spracovávať obrazy, a tak sa lepšie vyzná napríklad v zle osvetlených priestoroch, kde ľudské oko nerozozná objekty či osoby. Tento program dokáže podozrivé veci či ľudí zvýrazniť, alebo napríklad zaostriť a zlepšiť kvalitu obrazu.

Budúcnosť?

Čo sa bude diať s umelou inteligenciou do budúcnosti? To nikto poriadne nevie. Vieme však, že sa stane ešte bežnejšou súčasťou našich každodenných životov. Hoci môže predstavovať hrozby, s najväčšou pravdepodobnosťou nepripraví milióny ľudí o prácu (to sme si mysleli aj s automatizáciou výroby), ale skôr nám dokáže uľahčiť život.

Čo neznamená, že nedôjde k premene pracovného trhu. Nie je ale potrebné sa rovno vrhať do depresie a lustrovať ponuky práce v okolí. Spomínate si napríklad na otecka Charlieho z továrne na čokoládu, ktorý pracoval vo výrobni zubnej pasty? Ten si tiež myslel, že mu stroj nahradí prácu – a namiesto toho mu stroje vytvorili úplne novú pracovnú pozíciu, na ktorej bol ešte spokojnejší ako predtým.

Bude potrebné, aby si ľudia s mechanickou, rutinnou prácou osvojili nové zručnosti, ktoré dokážu uplatniť na pracovnom trhu. Práca, ktorá sa opakuje a je takmer automatická, je ideálna pre umelú inteligenciu. Najväčšou prekážkou AI na pracovnom trhu podľa niektorých odborníkov je jej neschopnosť kreatívneho myslenia. AI by rozhodne ocenila Popoluška pri triedení hrachu a šošovice, pri rozosmievaní Šialene smutnej princeznej by ale pravdepodobne zlyhala.

AI môže veľmi pomôcť aj v zdravotníctve. Vďaka veľkej databáze dát môže pomôcť so správnou diagnózou alebo napríklad vyhodnotením ultrazvuku či röntgenovej snímky. Zároveň otvára nové možnosti vo výskume a v pokroku liečenia najrôznejších chorôb, nových očkovacích vakcín a pod. Ďalším aspektom bude možnosť operácií vykonávaných za asistencie robotických zariadení, vďaka ktorým budú presnejšie, rýchlejšie a efektívnejšie.

Pravdepodobne budúcnosťou budú samoriadené autá a ďalšie dopravné prostriedky, ktoré nás samy dovezú z bodu A do bodu B. Vďaka senzorom budú schopné vnímať dianie okolo, či už ide o stav vozovky, okolia alebo rýchlosti a prispôsobovať jazdu tak, aby bola úplne bezpečná a pohodlná . Niektoré mestá v dnešnej dobe dokonca začali zavádzať samoriadené taxíky, čo je ideálne pre zatvrdnutých introvertov a poslucháčov audiokníh, kedy ich nebude nikto rušiť small talkom.

AI zmení aj to, ako sa učíme, bude schopná digitalizovať učebnice, lepšie odhaľovať plagiáty alebo učivo prispôsobovať študentom na mieru. Menej zničeného chrbta, deti budú môcť rozvíjať svoje talenty a diplomovým prácam sa vráti ich prestíž. Alebo…?

Na čo si dať bacha

Zostaneme ešte chvíľu pri vzdelávaní. Hoci umelá inteligencia pomôže odhaľovať plagiáty, zároveň sa bude čoraz častejšie stávať, že študenti budú odovzdávať práce generované AI. A keby iba študenti – aj nakladateľské redakcie sa stretávajú s rukopismi vytvorenými počítačovými programami. Nedávno americkým vydavateľským trhom otriasla kauza autorky, ktorej údajná kniha sa objavila na predaj na Amazone. Problém je, že ona nič také nikdy nenapísala.

Okrem toho je dôležité myslieť na to, že AI nie je neomylná. Keďže čerpá dáta, ktoré sú dostupné na internete a z drvivej väčšiny generované ľuďmi. Takéto dáta môžu byť poškodené alebo napríklad nekompletné, a také budú aj výsledky. Keď vám teda bude ChatGPT tvrdiť, že 1+1=3, nie je to, pretože je hlúpa, ale pretože tomu skutočne verí na základe získaných dát.

S AI sa spájajú aj bezpečnostné riziká. Najväčšie nebezpečenstvo predstavuje únik osobných dát, a tak by ste si mali dávať pozor, o aké informácie sa delíte na internete. Túžite po veľkom počte sledovateľov na Instagrame? Majte v mysli, že vás sledujú cudzí ľudia a nie všetci vás sledujú preto, že ich váš obsah baví. Veľkou témou je aj zverejňovanie fotiek vašich detí na internete, pretože práve tie môžu byť ľahko zneužiteľné. Ako?

Počuli ste už o deepfake? Je to technológia poháňaná AI, ktorá dokáže vytvoriť realistické falošné videá, zvuky alebo fotografie takmer nerozoznateľné od skutočnosti. Nedávno tak svetom prebehla pesnička od Drakea a The Weekenda, ktorá ale bola falošná. Deepfake technológia ale môže byť nebezpečná – môže šíriť propagandu a dezinformácie, manipulovať politické voľby, zničiť niekomu povesť, alebo vás namočiť do nejakého podvodu.

Čo z toho vyplýva?

Hoci sa umelá inteligencia zdá byť desivá, rovnako tak to bolo s každým novým technologickým vynálezom. Priemyselná výroba, autá, počítače a internet. Ale rovnako ako je to so všetkými novinkami, umelá inteligencia je skvelý príklad pre porekadlo dobrý sluha, ale zlý pán. AI je totiž len tak užitočná a bezpečná, ako sa k nej staviate.

Je celkom isté, že AI už z našich životov nezmizne. Po tom, koľko ľudí sa vrhlo do pretvárania svojich fantázií na Midjourney, alebo hľadali odpovede na veci, po ktorých by sa aj ChatGPT začal červenať, je isté, že túto eufóriu nič nezničí. Je ale potrebné nezabúdať, čo sa stalo Johnovi Connorovi a že musíme k umelej inteligencii pristupovať zodpovedne.

Ako som už písala vyššie, alebo dokonca v článku o elektronickom panoptikone, myslite na to, ktoré dáta dávate do online priestoru. Stále platí, že čo je raz online, už nikdy nezmizne. Zároveň neoznamujte svoje osobné informácie nikomu, u koho nemôžete overiť totožnosť.

Volá vám niekto, kto sa predstavil, že je z vašej banky a chce od vás citlivé údaje? Zaveste a kontaktujte svoju banku na podpore. A to platí aj o známych – volá vám kolega z práce alebo súrodenec a chce údaje k vašej karte? Aj keď hovorí ako on a sedí telefónne číslo, nikdy mu nič také nehovorte.

Overujte si informácie. Aj keď vám umelá inteligencia bude tvrdiť, že má pravdu, nemusí to byť celkom pravda. Rovnako ako Wikipiedia nevie všetko (aj keď sa o to profesor Jan Sokol snažil a postupne ju prepisoval (aj ja som vďaka tomu úspešne splnila jeho predmety na vysokej škole :D)), ani umelá inteligencia. Prečo? Na to si už teraz viete odpovedať sami.

Dôležité je myslieť na to, že umelá inteligencia je stále pomerne novinkou a hoci sa teraz o nej začalo hovoriť vo veľkom, čaká ju ešte dlhá cesta. Ani vzdialene sme sa nepriblížili tomu, čo si človek pod umelou inteligenciou predstaví – a nemusí to byť nutne Skynet. Dnešná AI je trénovaná pre špecifické úlohy a nehrozí, že si zrazu uvedomí samého seba a stane sa pri najmenšom C3PO, v tom horšom prípade depresívnym Marvinom (empatiu zatiaľ nemá veľa ľudí, nieto ešte roboti).

Slovo na záver

Je jasné, že umelá inteligencia má svoje riziká. Ale to má takmer všetko – autá, nože, zle pripravené sushi. Ako sme si však ukázali v tomto článku, AI je v našich životoch čiastočne už dlhší čas. Ani sme si ju nevšimli a pritom nám zjednodušuje životy. A bude v tom pokračovať ďalej.

Než sa dočkáme prevratného objavu na poli AI, ešte budeme dlho čakať. V súčasnosti je potrebné sústrediť sa na benefity, ktoré nám môže ponúknuť. Či už je to uľahčenie práce, jednoduchšie vyhľadávanie, alebo jednoducho to, že šéfovi nepošlete e-mail s neslušnými preklepmi.

Napriek tomu je potrebné mať na mysli aj to, aby sme si boli vedomí dát a údajov, ktoré zdieľame s ostatnými. Či už cez hovor, esemesky alebo napríklad na internete.

Hoci je vedecký pokrok takmer nezastaviteľný, vo svete existuje mnoho sporných otázok. Je osobnosť daná výchovou alebo skôr génmi? Aký veľký podiel má na úspechu talent? A v neposlednom rade – musí sa človek kreatívny narodiť alebo sa môže kreativitu naučiť aj počas života?

Nad tou poslednou otázkou ste sa už určite niekedy zamýšľali. Prečo niekto chrlí jeden super nápad za druhým? Prečo niekto píše fakt sexy texty? Možno ste si niekedy aj povzdychli, aká je to škoda, že tiež nie ste takí kreatívni. Ako by vám len viac tvorivosti mohlo zmeniť osobný alebo pracovný život! Ale… čo ak má každý úplne rovnaký potenciál byť kreatívny?

Čo je to kreativita

Kreativita, alebo inak povedané tvorivosť, je súbor najrôznejších schopností, vďaka ktorým môžete vykonávať akúkoľvek tvorivú činnosť – písanie, kreslenie, ale aj ďalšie aktivity, pri ktorých vznikne nové a originálne dielo či myšlienka.

Keďže byť kreatívny znamená niečo tvoriť, ako prvé vám asi napadne umenie. Ale to je len časť. Väčšina teórií rozlišuje okrem umeleckej kreativity aj vedecko-technickú kreativitu. Vytvorenie čohokoľvek, čo vyrieši nejaký problém, možno považovať za tvorivé myslenie. A tam najrôznejšie technické vynálezy (ale aj myšlienky) rozhodne patria.

Pýtate sa, kto je tvorivý človek? Každý. Nemusíte mať určitý vek, pohlavie ani výšku. Dokonca neplatí ani často proklamované, že ľaváci sú kreatívnejší, a nepomôže vám ani nadpriemerné IQ.

Môžete mať určité charakterové vlastnosti, ktoré vám s prebudením kreativity trošku pomôžu. Jednoduchšie to majú hraví a zvedaví ľudia, ktorí radi popustia uzdu svojej fantázii a nemajú strach vykročiť zo svojej komfortnej zóny. Neuškodí ani cit pre estetiku či štipka intuície.

Je dôležité myslieť na to, že každý je kreatívny úplne inak a nemá cenu sa s inými porovnávať. Jednému idú viac športy, niekto druhý zas ovláda hlavolamy. Rovnako je každý kreatívny v inej oblasti. Niekto svoje tvorivé schopnosti využije k objaveniu nového chemického prvku, iný k navrhnutiu toho najštýlovejšieho konferenčného stolíka. Ďalší vie v kuchyni uvariť jedlo ašpirujúce na michelinskú hviezdu, a to iba z cestovín, paradajok a syra.

Ešte dôležitejšie je uvedomiť si, že aj keď máme pocit, že kreatívni nie sme, nie je to pravda. Správnym prístupom a tréningom dokážete nájsť svoju tvorivú schopnosť aj vy. Ale k tomu neskôr. Zatiaľ by bolo fajn povedať si trochu o tom, kde sa kreativita vzala a ako funguje.

Malý výlet do histórie a tvorivý proces

História nás naučila, že mnoho vedeckých objavov bolo dielom náhody. Niečo začalo plesnivieť alebo žiariť a zrazu tu bol prevratný objav. O náhodnosti týchto vynálezov asi boli presvedčení aj sami objavitelia, pretože koncept kreativity je pomerne mladá záležitosť.

Dnešnému chápaniu tvorivosti ťahá maximálne na 80 rokov. Určite vám napadlo, že kreativita tu musela byť odjakživa. Kde by sa inak vzali tie krásne historické stavby a dychberúce vitrážové okná v kostoloch? No, práve tie okná nespomínam náhodou – dlho sa verilo, že všetky nápady prichádzajú od Boha. Pokiaľ niekto prišiel s niečím novým a originálnym, verilo sa, že to bolo božské vnuknutie a samotnému človeku sa nepripisovali žiadne zásluhy.

Platón dokonca tvrdil, že všetky nápady už existujú vo svete ideí, a keď nás poctia svojou návštevou, sme schopní tieto idey vniesť aj do nášho sveta. Takže hádate správne, tomu človeku, ktorý prišiel so super nápadom, nepripísali žiadne zásluhy. 

Vráťme sa teraz naspäť na cestu k dnešnému chápaniu tvorivého procesu.

Neskôr, niekedy v sedemnástom storočí, sa Boh odsunul do úzadia a kreatívni ľudia boli považovaní za výnimočných alebo dokonca géniov. Ako slávny príklad vám v hlave zabrnkal napríklad Mozart. Výnimočné dieťa, ktoré viac-menej od narodenia hralo na klavíri. Ale to už je na každom, aby zvážil roky tréningu, štúdia a inšpirácie… oproti bájnemu prirodzenému talentu.

K modernému chápaniu kreativity prispel rozvoj psychológie koncom 19. storočia. Trochu sa o to pričinil náš starý známy Freud, pretože práve on sa začal zaujímať o človeka ako o indivíduum. S kreativitou po prvýkrát prišiel až anglický sociálny psychológ Graham Wallas v knihe The Art of Thought. Poukázal na štyri fázy kreatívneho procesu. Tými fázami sú: príprava, inkubácia, osvietenie a verifikácia.

Príprava je pomerne jasná – ak chcete niečo vymyslieť, na niečo prísť, musíte si to najskôr vymedziť. Definovať si problém, otázku, úlohu, na ktorých chcete pracovať. Potrebujete super text na web? Musíte vedieť, o čom má byť. Pozbierať si dostatok informácií, urobiť si rešerš, niekam sa pozrieť… Zhromaždiť si všetky vedomosti, ktoré potrebujete.

Inkubácia je akési uležanie. Ísť na prechádzku, venovať sa inej činnosti, dať si prestávku. Aby ste na svoj nápad mohli zabudnúť. Nie, nepomýlila som sa – zabúdanie je v tejto fáze veľmi dôležité. Najnovšie výskumy totiž ukazujú, že zabúdanie je tou najdôležitejšou časťou prestávky. Pomôže vám dostať sa zo slepej uličky a pozrieť sa na problém z iného uhla. (Alebo jednoducho zabudnete na ten maslový chleba, na ktorom neskôr vyrastie penicilín. Vidíte, je to proces, nie náhoda).

Staršie teórie (aj tá Wallasova) tvrdili, že v inkubačnej dobe je najdôležitejšie podvedomie. Hoci sa myšlienke nevenujeme aktívne, naše podvedomie to stále robí. A potom sa riešenie náhle vynorí v tej najmenej očakávanej chvíli. Nie je náhoda, že mnoho skvelých nápadov prichádza v sprche alebo na záchode.

A teraz sa dostávame k ďalšiemu kroku – osvietenie. Práve v tomto bode (a vo vani) Archimedes zvolal „Heuréka“, a keď Newtonovi padlo jablko na hlavu, síce pravdepodobne kričal „au“, ale hlavou mu muselo bežať niečo podobné. U nás tomu hovoríme „aha efekt“. Je to chvíľa, keď zrazu prídeme na riešenie možno zdanlivo neriešiteľného problému. Idete so psom na prechádzku, a práve v tej chvíli, keď hľadáte vrecko na hovienko, vás osvieti a vy prídete na odpoveď otázkam života, vesmíru a všetkého. Ale pozor, keď príde vaše „aha“, ste presvedčení o správnosti výsledku.

Preto prichádza posledná, štvrtá fáza. Verifikácia. Je to fáza, v ktorej svoje riešenie problému hodnotíte, analyzujete a nápad ďalej rozvíjate. V tomto bode by ste mali prísť na to, že to nie je úplná hlúposť, a že to stojí za skúšku. Občas zistíte, že je lepšie ten nápad roztrhať a zahodiť do koša. Ale aj to ku kreativite patrí. Alebo si snáď myslíte, že Fofola vznikla na prvú dobrú?

Samozrejme, toto je iba jeden model kreatívneho procesu. Ale aj tie modernejšie vychádzajú práve z tejto teórie. A keďže Wallas legitimizuje zabúdanie a prokrastináciu v pracovnom procese, je sympatické sa ho držať aspoň trošku, čo myslíte?

Tipy na zlepšenie kreatívneho myslenia

Asi sme sa už zhodli na tom, že každý môže byť kreatívny, že žiadna myšlienka nie je náhoda, že je za tým určitý proces. Avšak vždy je čo zlepšovať, predovšetkým ak ste presvedčení, že kreatívne myslenie nemáte. Máte, len si to musíte priznať.

Či už sa za tvorivého človeka považujete, alebo nie, existuje mnoho tipov, ktoré vám pomôžu s tvorivým myslením. A niektoré vás možno aj prekvapia.

Trénujte svoj mozog

Všetko, čo robíme, je riadené mozgom. Viete, že presvedčenie, že používame len 10 % tejto ružovej hmoty, je mýtus? Podobne na tom je aj pretrvávajúca domnienka, že každý používame viac jednu alebo druhú stranu mozgu. Na to, aby táto teória fungovala, máme príliš veľa spojov medzi oboma polovicami. 

Avšak mozog je sval, ktorý sa dá trénovať ako akýkoľvek iný sval v tele. Keď na to pôjdeme správne, môžeme mať aj v osemdesiatich rokoch mozog ako za mlada. Teda, aspoň to tvrdí slávny neurochirurg Sanjay Gupta, ktorý svoj život zasvätil kognitívnej dlhovekosti a zdieľa svoje poznatky, aby si mozog mohol vytrénovať úplne každý.

Iba pre zaujímavosť, vo chvíli, keď kreatívne myslíte, najviac používate tri časti mozgu. Prvá sa stará o sústredenie, druhá o predstavivosť a tretia zaisťuje, aby ste si dávali podvedomé veci do súvislostí so skutočným svetom (napr. keď je vám niečo povedomé a vy si uvedomíte, čo to je). Čím viac ste kreatívni, tým viac tieto centrá využívate.

Choďte sa prejsť

Určite vám prebehlo hlavou, že prechádzka je liekom na všetko. No, na zlomenú nohu vám asi nepomôže. Je však mnoho oblastí, kedy vám chôdza neuškodí. Spomeňte si na kreatívny proces a fázu inkubácie. Prechádzka je ideálna príležitosť, ako si urobiť odstup od riešeného problému a možno naň trochu pozabudnúť. Navyše, v roku 2014 vznikla štúdia, v ktorej sa potvrdilo, že ľuďom sa lepšie premýšľa, keď chodia, než keď sedia.

Pravidelný pohyb bude mať, samozrejme, viac benefitov, ale aj obyčajná prechádzka vám dokáže aspoň dočasne naštartovať myslenie a podporiť vašu tvorivosť.

Udržujte si dobrú náladu

To sa ľahko povie, však? Ale má to svoje vedecké opodstatnenie. Na začiatku tohto storočia sa vedci Beeman a Kounios začali venovať nášmu povestnému „aha efektu“. Prišli na to, že tesne predtým, ako sa tento moment objavil, sa zvýšila funkcia anteriórneho cingulárneho kortexu (ACC). Znie to desivo, ale okrem iného je to tá časť mozgu, ktorá sa stará o emócie alebo riešenie sporných úloh. Táto časť mozgu má rada, keď ste šťastní. (A len tak na okraj, zlá nálada zase podporuje analytické myslenie).

Keď sme dobre naladení, sme ochotní dať tejto časti nášho mysliaceho svalu viac priestoru, a zároveň sme ochotnejší viac riskovať. Keď budeme dobre naladení, budeme prístupnejší viacerým nápadom, bude pre nás jednoduchšie spájať si (aj na prvý pohľad nespojiteľné) súvislosti a celkovo myslieť „out-of-the-box“. Aby sme boli spokojní a mali spokojné ACC, je potrebné sa o seba (aj oň) starať.

Známymi faktormi pre zlepšenie celkového pocitu zo života sú dobrý spánok, vyvážená strava, meditácia alebo pohyb. Neuškodí ani vytvoriť si rituály, ktoré budete pravidelne dodržiavať. Jedným z nich môže byť, že si každý večer pred spaním prejdete deň a poviete si aspoň jednu vec, za ktorú ste vďační. Vďačnosť vás naučí sústrediť sa na pozitíva. A hádate správne, čím väčšie sústredenie na pozitíva, tým pozitívnejší ACC, a tým lepšie nápady.

Odpočinok je priateľ, nie lenivosť

Tento bod vám už musel napadnúť, pretože vyplýva z viacerých vecí, ktoré sme tu spomínali. Nie sme stroje a je potrebné aj odpočívať (a kvalitne spať). Prospeje to vášmu telu aj mysli. A aj samotnej kreativite, pretože, ak si dobre pamätáte, inkubačná doba je tu na to, aby sme nechali nápad uležať.

Ak na sebe cítite, že je potrebné dať si pauzu, jednoducho si ju dajte. Dvadsať minút odpočinku vám dá omnoho viac ako tri hodiny neefektívnej práce, lebo ste unavení. Navyše, keď prijímate veľa informácií naraz, zahltíte sa a nie ste ani produktívni, ani kreatívni.

V dnešnej uponáhľanej dobe je odpočinok ešte dôležitejší ako kedysi a spomaliť je často tým najlepším, čo pre svoje telo, myseľ aj tvorivosť môžete urobiť. A pokiaľ neviete, ako žiť pomalšie, máme k tomu aj super článok.

Vystúpte zo svojej komfortnej zóny

Objavujte nových ľudí, zážitky a perspektívy. Naučíte sa tým premýšľať mimo vašu bublinu a zoznámite sa s novými pohľadmi na svet aj na život.

Ak nie ste práve dobrodružný typ, alebo takýto postup celkovo nesedí k vašej osobnosti, vezmite si do rúk (alebo do uší) nejakú super (audio)knihu. So správnym príbehom dokážete vycestovať za hranice svojej fantázie a spoznať aj iných ľudí. Najlepšie urobíte, keď opustíte svoj obľúbený žáner a vrhnete sa do neznámych vôd. To bude to pravé dobrodružstvo.

Dajte si načas

Kreativitu nemôžete unáhliť ani popohnať. Niekedy je skutočne lenivá a musí mať čas sa rozhliadnuť. Preto jej ten čas doprajte. Že vám trvá vymyslieť jednu vetu dve hodiny? Nevadí, ale nesmie vám na krk dýchať deadline. Vďaka stresu sa kreativita určite neobjaví a vaša dobrá nálada bude preč a s ňou aj ochota ACC niečo robiť.

Nájdite si čas, keď vypnete okolité rozptyľovanie a budete sa venovať len tvorivej práci. Každý má tento čas v inú dobu a potrebuje k tomu iné podmienky. Niekomu vyhovuje veľmi skoré ráno, keď svet spí a nikto ho neruší. Niekomu sa zase najlepšie nápady objavujú uprostred noci. Niekto potrebuje ísť do hlučnej kaviarne počas špičky, pretože ho okolité ruchy naladia na tú správnu vlnu. Rovnako je to so samotou. Niekto radšej premýšľa sám, v pokoji a v tichu. Niekto uprednostňuje firemný brainstorming, kde lieta jeden nápad za druhým.

Ale nenechajte sa oklamať – riešením nie je čakať, kým kreativita vylezie zo svojej ulity a poctí vás svojou návštevou. Musíte jej aktívne vychádzať v ústrety. A to, že si na ňu po načerpaní inšpirácie v rešeršovaní vymedzíte čas, ktorý vám vyhovuje a je príjemný, vám ju pomôže vylákať.

Nebojte sa spätnej väzby a/alebo spolupracujte 

Je normálne báť sa spätnej väzby. Ale pohľad niekoho nezaujatého, kto nestrávil premýšľaním nad danou vecou desiatky hodín ako vy, môže byť osviežujúce. A nebojte sa prísť aj s nápadmi, ktoré považujete za úplné blbosti. Pretože aj zlý nápad je lepší ako žiadny. To, aspoň podľa Tina Hrnčiara, vedia aj v Red Bulle.

Okrem toho, že je dôležité dostať spätnú väzbu, neuškodí ani, keď si niekoho prizvete na pomoc. Niekedy stačí hovoriť o veci, ktorú riešite, s niekým iným a zrazu sa vám vnukne úžasný nápad. Navyše tým získate úplne novú perspektívu a možno zistíte, že ste boli celú dobu zaseknutí pri úplnej zbytočnosti.

Vyskúšajte aj tieto maličkosti

Píšte rukou. Zabudnite na textové editory aj dotykové perá na tablety. Hovorím o skutočnom písaní rukou s tými prehistorickými nástrojmi nazývanými pero a papier. Prekvapí vás, že práve samotný proces písania vás navedie na úplne iné myšlienky, ktoré popustia uzdu vašej fantázii.

Keď už som pri písaní rukou, zapisujte si svoje nápady. Jasné, tvorivá činnosť je proces, čo má nejaké pravidlá, ale kto hovorí, že vám nemôže niečo napadnúť jednoducho len tak? Tieto nápady majú jednu spoločnú vlastnosť – rýchlo miznú. Preto je dobré mať poruke pero a papier alebo v tomto prípade pokojne aj telefón, a hneď si ten nápad zapísať. Pretože, ako píše Elizabeth Gilbert v knihe Big Magic, keď vás navštívi nápad a vy sa oň nestaráte, pôjde zase o človeka ďalej.

Myslite na niečo dostatočne vzdialené. Niektoré výskumy tvrdia, že sa naše schopnosti ako riešiť problémy zlepšujú, keď myslíme na vzdialené miesta alebo udalosti, ktoré sú časovo vzdialené. Skúste si predstaviť, ako oslavujete Vianoce v roku 2025 alebo ako pozorujete klokany v Austrálii.

Pozerajte sa na zelené alebo modré veci. Podľa niektorých štúdií o psychológii farieb, modrá farba signalizuje otvorenosť a zelená rast. Najlepšie je pozerať sa na tieto farby v prírode a vyraziť do lesa alebo parku. Okrem ďalších benefitov spojených s lesom vás pohľad na tieto farby upokojí a zbaví stresu.

Ešte by som chcela pripomenúť niečo, čo som už písala, ale je to naozaj dôležité. Neporovnávajte sa s ostatnými. Ak ste pred týždňom vzali do ruky štetec a ešte z vás nie je Picasso, je to úplne v poriadku. Tí ľudia, od ktorých a o ktorých čítate literatúru, a ktorých fotky obdivujete v galériách, tiež raz začínali, ako teraz vy. A je dosť pravdepodobné, že zo začiatku to nebola taká sláva ako dnes. Pamätajte, že aj Agathu Christie so Záhadou na zámku Styles najskôr odmietlo šesť vydavateľov.

Môže byť kreatívny každý? 

Ako tu už bolo párkrát spomenuté – áno. Predpoklady pre kreativitu má úplne každý a pokiaľ si myslíte, že kreatívni nie ste, mýlite sa. Ale, ako o všetky ostatné schopnosti, aj o tvorivosť je potrebné sa nejakým spôsobom starať a rozvíjať ju.

Pretože nikto múdry z neba nespadol a všetko, čo človek chce dosiahnuť, potrebuje čas, vôľu a úsilie. Práve vďaka tomu na každého niekde čaká jeho vlastné zvolanie: „Heuréka“.

Ako ste na tom s kreativitou vy? Je to pre vás bájna Atlantída alebo na rozvíjaní svojej tvorivosti pracujete? Čo vždy funguje na naštartovanie vašich nápadov?

Ľudia sú hravé tvory. Ako v detstve, tak aj v dospelosti. Paradoxne ale v spoločnosti panuje presvedčenie o tom, že na hru majú nárok skôr deti. Preto sa na hrajúceho sa dospelého pozerá trochu pomedzi prsty. Hranie ale prináša nespočetne veľa benefitov, na ktoré by sme nemali zabúdať.

Hra je spájaná predovšetkým s detstvom, má pripravovať deti na ich rolu v živote, zaisťovať ich vývoj, zbližovať a pripravovať na životné interakcie a konfrontácie. Pre deti je hra stredobodom ich života, v dospievaní ale prichádzajú iné povinnosti, ktoré ju utláčajú do úzadia. A v dospelosti človek nevie kam skočiť natoľko, že na hru nie je čas a zároveň je v spoločnosti niekedy považovaná za nevhodnú, za stratu času. 

Hra má ale mnoho pozitívnych účinkov v každom veku a každý by si mal aspoň na chvíľu nájsť na hru čas. A že hranie nie je pre vás? Skúste sa trošku zamyslieť. Čaro hry je aj v tom, že to môže byť úplne čokoľvek – a tak si každý môže nájsť niečo, čo ho láka. Ale ako poznáte, či je niečo hra?

Čo je to hra?

Aby sme si rozumeli, je dôležité definovať, čo to tá hra vlastne je. A ako u väčšiny pojmov, ani hra nemá jasnú definíciu. Väčšina autorov sa však zhodne na tom, že hra má byť predovšetkým zábava, ktorá má prinášať pozitívne emócie ako radosť alebo uspokojenie. S tým súvisí aj to, že je to činnosť, ktorú vykonávame úplne dobrovoľne a slobodne. 

Každá hra musí mať svoje určité pravidlá. Tie musia byť jednoznačné a záväzné. Hra existuje vo svojom vlastnom priestore – na ihrisku, na stole, v políčkach, do ktorých dosádzame figúrky. Hranie sa je časovo ohraničené, má koniec a začiatok. Rovnako ako vieme, že hra začala, vieme, že hra musí raz aj skončiť. 

Hra je teda niečo, čo robíme dobrovoľne a z vlastnej vôle, má nám prinášať radosť a podlieha určitým pravidlám, ktoré musíme dodržiavať. Hraní sa má jasný začiatok a koniec, nemôžeme stráviť celý život v hre.

Napriek tomu si ale ako hru môžete definovať v podstate čokoľvek. Pôjdete si von zahádzať firsbee, prezlečiete sa za svoju obľúbenú filmovú postavu, v zime postavíte snehuliaka alebo sa idete guľovať. Hry síce majú svoje vlastné pravidlá, vy ale máte vo svojej moci určiť si, čo za hru budete považovať a čo nie. 

Teraz, keď už vieme, čo to hra je, je čas prejsť k tomu, prečo je pre naše životy dôležitá. Prečo by sme si mali nájsť vo svojom živote miesto na hranie?

Život je cesta za blaženosťou

Celý život sa človek za niečím ženie. Každý krok vedie k nejakému cieľu, ktorý filozof Eugen Fink nazýva blaženosťou. A túto blaženosť si každý definuje úplne inak. Pre niekoho je to dobrá pracovná pozícia, peniaze, šťastná rodina či perfektná postava. Ľudské kroky sú ale vypočítané k dosiahnutiu cieľa, nejakej životnej blaženosti, šťastia, nirvány. Najväčším paradoxom sveta je, že tento cieľ nikdy nedosiahne – keď dosiahne jednu métu, ženie sa za ďalším cieľom a tak stále dookola. Život je pre človeka nekonečnou honbou za budúcnosťou a vysnenou blaženosťou.

Hra túto cestu narušuje. Vytrhne vás z každodenného snaženia sa o dosiahnutia cieľa. A je jedno, či sa hráte na záhrade s deťmi futbal, krátite si čas piškvorkami, alebo hráte počítačové hry. Hra vám dodá pocit slobody, ocitáte sa v prítomnosti, ste tu a teraz a budúcnosť ani minulosť pre vás nie sú dôležité. 

Je ale dôležité, aby ste sa hrali pre hru samotnú. Ak pridáte hre nejaký ďalší zmysel, čaro vybočenia z reality sa naruší a človek spadne do kolobehu honby za cieľom. Ako príklad si zoberme napríklad hazardnú hru. Keď pokrový hráč hrá, lebo ho to baví, uvolní sa vďaka tomu a možno sa pridá ešte trošku adrenalínu, je to hra. Keď sa z neho stane gambler a hrá, aby vyhral určitú sumu peňazí, hra to byť prestáva.  Pravidlá sú rovnaké, poker je stále hra, ale hráč hrá s cieľom vyhrať peniaze a nie pre hru samotnú.

Pre človeka je dôležité sa zastaviť, na chvíľu byť len v prítomnosti, relaxovať a vyčistiť si hlavu. Je to vec, na ktorú ľudia zabúdajú, majú výčitky, keď nič nerobia a chcú byť neustále produktívni a v pohybe. A pritom už najväčšie osobnosti v histórii vedeli, že zastaviť sa a byť nachvíľu v pritomnosti je dôležité. A práve v tom vám pomôže hra.

Teraz už viete, čo je to hra a prečo by mala mať miesto vo vašom živote. Ako je to ale so skutočnými benefitmi pre vaše telo, myseľ a aj váš život?

Spájajú sa s ňou pozitívne emócie

Z hry by ste mali mať radosť. Do hry vstupujete s tým, že ju chcete hrať a očakávate, že vás naplní pozitívnymi emóciami. Pomôže vám odbúrať stres, vyplaví endorfíny a na chvíľu odvedie vašu pozornosť od každodenných starostí. Hra by mala byť zábava a zábava v ideálnom prípade znamená aj smiech. A ako vieme, smiech je životu prospešný hneď v mnohých aspektoch. Okrem už spomínaného odbúravania stresu tiež okysličuje organizmus, uľavuje od bolesti, posilňuje imunitný systém a zlepšuje trávenie.

Ak sa nehráte, môže to na vás mať opačný efekt. Psychológ Stuart Brown tvrdí, že hra je prirodzenosťou človeka a tiež jedna z jeho životných potrieb. A ak táto potreba nie je naplnená, môže to mať negatívny vplyv na vaše správanie – môžete byť podráždení, nespokojní so svojimi životmi a pod. Aby ste získali všetky benefity z hrania, je nutné, aby ste si na hranie urobili čas vo svojom každodennom živote. 

Ak naviac v hre uspejete, aspoň dočasne si tým zvýšite sebavedomie. To sa potom môže preniesť aj do vášho bežného života a možno si trúfnete na niečo, čoho ste sa obávali. Pretože keď hráte nejakú hru, ktorá vám ide, zvýšite si úroveň. Tak prečo by ste to nemohli urobiť aj v reálnom živote?

Hry tiež prebúdzajú zdravú súťaživosť. Motivujú vás vynaložiť pre víťazstvo veľa energie a niekedy aj času. Je ale nutné sa strážiť a nezačať brať hru až príliš vážne, čo by vám potenciálne mohlo pozitívne pocity pokaziť. S tým tiež súvisí hneď ďalší benefit. 

Zlepšíte si vzťahy

Hry sú spoločenská zábava. Aj keď sa môžete hrať aj sami, vo dvojici a viacerých hráčoch je to zábava. Hrou si s ostatnými tvoríte spoločné príjemné zážitky, ktoré môžu prehlušiť aj staré rozkoly. Spojujú vás už spomínané pozitívne emócie a vďaka hrám sa naučíte aj vzájomnej dôvere a empatii.

Naviac sa v hre búrajú socio-ekonomické hranice a všetci sú si rovní. Nezáleží na tom, aký majú príjem a ako sa im darí v súkromnom alebo pracovnom živote. A často to ani vôbec neviete, pretože hrať sa môžete s úplnými cudzincami. V hre sú jednoducho všetci ľudia na rovnakej úrovni, všetci sú spolu alebo protihráči a to je jediné, na čom záleží.

Tým sa dostávame k tomu, že vďaka hrám môžete spoznať nových ľudí a nájsť si nových priateľov. Či už hráte online hry v komunite ďalších hráčov, alebo chodíte každý týždeň hrať basketbal na rovnaké ihrisko, je dosť možné, že stretnete niekoho, s kým vás bude spájať nielen spoločný záujem, ale zároveň si budete aj sympatickejší.

Dostanú vás na čerstvý vzduch

Najlepšia vec, ktorú môžete spraviť po celom dni strávenom v kancelárii, je vyjsť von. Nasajete do seba vitamín D, nadýchate sa čerstvého vzduchu, uvoľníte sa od stresu a napätia. Pobyt vonku je aj skvelou formou aktívneho oddychu.

Čas na čerstvom vzduchu vás tiež nabije energiou – podľa štúdií vám dvadsať minútová prechádzka vonku dodá rovnako veľa energie, ako jedna šálka kávy. Pobyt vonku pomáha aj vášku cirkadiálnemu  rytmu, pretože vyjdete von z umelého osvetlenia, ktoré má vo zvyku váš prirodzený rytmus klamať. Vaše telo určite poteší aj pobyt v lese. O tom, aké pozitívne účinky na nás majú stromy, sa dočítate v článku od Bei.

Veľkou výhodou je, že vonkajších aktivít je nespočetne veľa. Nech už si vyberiete čokoľvek, telo vám za to poďakuje. Ale nezabúdajte, že stále by to mala byť zábava.

Poďakuje vám aj váš mozog

Pohybom si zlepšujete telesnú kondíciu, ste silnejší a obratnejší. Ale aj videohry, krížovky či stolové hry môžu mať dobrý vplyv na váš mozog. 

Napríklad hráči videohier majú lepšiu koordináciu rúk a očí. Podľa nemeckej štúdie ľudia, ktorí hrali Super Maria, mali lepšiu priestorovú orientáciu, strategické plánovanie, pamäť aj motorické funkcie rúk. Existuje štúdia, podľa ktorej chirurgovia, ktorí sú zároveň hráči videohier, robia presnejšie a rýchlejšie laparoskopické operácie, než tí lekári, ktorí bežne videohry nehrajú.

Aby ste trénovali mozog, nemusíte hrať videohry. Strategické myslenie si krásne vytrénujete napríklad hraním šachu, lúštením krížoviek, či skladaním puzzle. Ďalšie spoločenské hry vám pomôžu napríklad s postrehom alebo pamäťou, naučíte sa lepšie rozhodovať a riešiť problémy. 

Podnecujete fantáziu, kreativitu aj produktivitu

Deti sa toho najviac naučia pri hre. A dospelí ľudia na tom nie sú odlišne. Hranie hier vám pomôže trénovať fantáziu a naštartovať kreativitu. 

Mnoho spoločenských hier je založených na hľadaní nových riešení, vymýšľanie príbehov a stratégií. Sú oblasti, o ktorých v bežnom živote nepremýšľate, a to vám môže dodať úplne nové pohľady na svet. Donúti vás vyjsť zo svojej komfortnej zóny, a preto sú hry vhodné aj pre „tiché typy“, ktoré sa pri hraní dokážu uvoľniť.

Keď niekedy vypnete a plne sa ponoríte do hry, môže to mať pozitívny vplyv aj na vašu produktivitu. Produktivita totiž nie je o tom, že toho urobíte veľa, ale že niečo urobíte poriadne. K tomu vám môžu pomôcť hry, vďaka ktorým sa odpútate od skutočného sveta, dobijete energiu, uvoľníte sa a zbavíte sa stresu.

Ako využiť benefity hrania sa naplno?

Aby hranie malo skutočný efekt na vaše zdravie a myseľ, je nutné sa hrať pravidelne. A preto si na hranie musíte urobiť čas vo svojom každodennom živote. 

Mať čas pre seba, keď sú práca aj každodenné starosti tabu, je dôležité. A aj keď si myslíte, že behom dňa nanájdete ani kúsok času, kedy sa môžete venovať len sami sebe, niekde tam vždy je – iba si ho musíte spraviť. 

Ako už bolo povedané vyššie, hranie je pre ľudí rovnako dôležité, ako napríklad spánok. Áno, dokážete normálne fungovať a plávať životom aj bez hrania, každopádne potreba sa hrať je daná aj evolučne. Ľudia, ktorí sa viac hrajú, sa cítia lepšie. Záleží ale tiež na určitej pravidelnosti. Keď sa raz za rok na štrnásť dní počas dovolenky uvoľníte a dovolíte si nejakú zábavnú vec naviac, nebude to mať žiadny dlhodobý efekt. 

Hranie vás nebaví? 

Hra je pre človeka úplne prirodzená. Nemal by sa teda hanbiť za to, že sa hrá. Aj keď je na hranie počítačových hier v dospelosti pozerané ako niečo zlé, neznamená to, že to zlé je. A to isté platí o všetkých ostatných hrách. 

To, že vás hranie nebaví, je pravdepodobne zapríčinené vašimi vlastnými predsudkami. Spoločnosť sa na hry u dospelých pozerá ako na niečo zlé, a tak to častokrát aj vnímame. Ako dospelí si často v hlave utvoríme predstavu o nás samotných – aké správanie je spoločensky prijateľné, aké koníčky by ste mali mať a čo hovoriť. A na hru v tom veľakrát nie je miesto. Ale rovnako ako sa dospelý pes nehanbí za to, že sa hrá s loptičkou, ani človek by sa nemal hanbiť za svoje potešenie z hry. 

Veď aj slávni ľudia sa priznávajú k tomu, že sa hrajú hry. David Beckham stavia LEGO, David Cameron večer relaxuje pri Angry Birds, Robin Williams dokonca pomenoval svoju dcéru Zelda a keď Henrymu Cavillovi volali, že dostal rolu Supermana, nedvíhal telefón, lebo akurát hral World of Warcraft.

Tak prečo by ste sa za hranie hier mali hanbiť vy? 

Digitálne technológie, ako sú počítače, telefóny a televízia nám môžu veľa vecí uľahčiť, ale na druhej strane aj uškodiť. Mnoho z vás už určite počulo o závislosti na internete, či sociálnych sieťach, o tom, že sa ľudia kvôli internetu od seba vzďaľujú alebo vás už určite niekedy napadlo, že pojem kyberšikana pred pár desiatkami rokov neexistoval. Ale vedeli ste, že sa s novými technológiami spája aj pojem demencia?

Pojem demencia sa nám často spája so starobou. Zmeny osobnosti, krátkodobé aj dlhodobé poškodenie pamäte, chybný úsudok alebo časová a priestorová dezorientácia, zhoršenie pozornosti, komunikačných schopností a pod. To všetko sa vníma predovšetkým ako príznak chradnúceho mozgu, ktorý toho už veľa zažil.

Mozog však funguje ako sval. Keď ho nebudeme trénovať, bude ochabovať a je úplne jedno v akom veku. Hoci je demencia vnímaná ako choroba staršej populácie, nie je to úplná pravda. Demencia môže človeka postihnúť v akomkoľvek veku. A nemusí byť následkom nejakej vážnej choroby. Niekedy stačí len nadmerné používanie digitálnych zariadení.

Tento jav, nazývaný digitálna demencia, sa môže prejaviť u každého z nás. Čo je spoločným ukazovateľom? Hodiny a hodiny strávené pri počítači, televízii, či mobilných telefónoch a ďalších elektronických zariadení. Čo presne znamená digitálna demencia, ako sa prejavuje a ako jej predísť?

Historické okienko

Pojem digitálna demencia bol prvýkrát použitý v roku 2007 v jednej z najviac technologicky vyspelých krajín – v Južnej Kórei. Týmto spojením vedci označili stratu schopnosti si zapamätať rôzne prístupové heslá a telefónne čísla, čo bolo nepochybne spojené s častým a dlhodobým používaním mobilných telefónov.

Termín bol spopularizovaný až neurológom Manfredom Spitzerom, ktorý v roku 2012 vydal knihu Digitálna demencia. Spitzer je veľkým kritikom modernej digitálnej spoločnosti a na mnohých praktických príkladoch ukazuje, akým spôsobom sme ako spoločnosť ovplyvňovaní televíziou, internetom a mobilmi.

Jeho konštatovania nie sú ale definitívne a jeho kniha je stále podrobovaná kritike. Za zmienku stojí napr. Flynnov efekt, podľa ktorého hodnoty IQ v spoločnosti neustále rastú zhruba o tri body každých desať rokov. Napriek tomu je existencia digitálnej demencie a škodlivého vplyvu nadmerného používania digitálnych technológií nepopierateľná.

Čo teda znamená digitálna demencia

Ako už bolo spomenuté, náš mozog sa používaním neustále mení a svojim spôsobom funguje ako sval. Keď ho budeme zásobovať dostatočným množstvom informácií, jeho kapacita sa bude zväčšovať. Avšak používaním digitálnych médií niektoré jeho schopnosti ochabujú – používaním GPS navigácie sa stráca orientačný zmysel, vďaka digitálnemu zoznamu kontaktov si nemusíme pamätať telefónne čísla a vďaka kalendáru narodeniny. Možno si poviete, že to nie je váš prípad. Ale ste si tým istí?

Problémy s nadmerným používaním elektronických zariadení siahajú ešte ďalej. Vplyvom nadmerného používania digitálnych technológií dochádza k poruchám spánku, depresiám, násilným sklonom, úzkostiam a poruchám pozornosti. Nehovoriac o tom, že časté vysedávanie pri obrazovkách vedie napríklad k nadváhe, zhoršeniu zraku, deformácii chrbtice alebo bolestiam hlavy.

Koľko času trávime na internete

Podľa štúdie Digital 2019 od Hootsuite a We Are Social, trávime na internete priemerne 6 hodín a 42 minút denne. Z toho polovicu na mobilných telefónoch. A na sociálnych sieťach? V priemere 2 hodiny a 24 minút denne.

Nezdá sa vám to také hrozné? Začnime počítať – ak to prepočítame na celý rok, je to viac ako 100 celých dní, keď sme online. A to už je skutočne dosť – aj keď za rok 2019 je to o 6 minút menej ako v roku 2018. Napriek tomu od roku 2012 dáta medziročne rastú a nedá sa predpokladať, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať a ako sa na týchto dátach podpíše svetová pandémia.

Sami asi uznáte, že sú tieto údaje minimálne znepokojujúce. Hrozí, že všetci budeme za pár rokov chodiť ako nerozmýšľajúci zombie, ktorý bez telefónu alebo počítača neurobia ani krok? Dá sa tomu predísť? Odpoveďou je, že istá prevencia existuje. Ako na to?

Obmedzte čas strávený pri obrazovke

Logickou odpoveďou je obmedziť používanie digitálnych technológii. Ale ako niekto, kto pracuje výhradne online, viem, že sa to ľahšie povie ako urobí. Pokiaľ vaša práca vyžaduje prítomnosť počítača, môžete mať pocit, že s tým jednoducho neurobíte nič. Nie je to pravda – dôležité je hlavne trénovať mozog aj inak ako pozeraním do obrazovky.

Menej času stráveným pri obrazovke môžete dosiahnuť tým, že v práci budete robiť veci offline. Potrebujete si poznačiť pár vecí alebo urobiť rýchly brainstorming na nápady? Nemusíte k tomu predsa používať poznámky v počítači, ale môžete si k tomu vziať obyčajný papier a pero.

Nemusíte mať všetky schôdzky napísané v google kalendári, ale môžete používať klasický diár alebo si vytvoriť vlastný bullet journal. Možno sa vám to teraz javí ako zbytočná práca, ale donúti vás to odtrhnúť oči od obrazovky a vykonávať inú činnosť ako ťukanie do klávesnice.

Koniec multitaskingu

Vedeli ste, že multitasking nie je vôbec záslužná činnosť a namiesto toho, aby vám pomáhal k lepším výsledkom, ste kvôli nemu menej produktívni?

Ľudia jednoducho nie sú schopní robiť viac veci naraz. Pokiaľ máte pocit, že ste v tom dobrý, nerobíte ani jednu činnosť poriadne. Multitasking u ľudí nie je ako u počítača, ktorý dokáže mať otvorených dvadsať okien, z každého vydávať iné zvuky a k tomu hrať pinball.

Keď má človek pocit, že ,,multitaskuje”, iba preskakuje z jednej činnosti na druhú. Máte pocit, že to predsa nevadí? Mýlite sa. Mozog to vyčerpáva. Kvôli tomu sa viac mýlime, pracujeme pomalšie, menej kvalitnejšie a pod väčším stresom. Pokiaľ si na tieto pocity, prerušovanie činností a prepínanie medzi nimi dostatočne zvyknete, môžete nenávratne poškodiť svoju schopnosť sústrediť sa.

Teraz sa možno pýtate, prečo stále túžite robiť viac vecí naraz? Najväčším zradcom je paradoxne opäť mozog. Ten stále túži po niečom novom – a presne to mu ponúkajú nové príspevky na instagrame, správy či e-maily.

Samozrejme existujú činnosti, pri ktorých multitasking nijakým spôsobom neubližuje. To sú tie automatizované. Keď si pri ceste autom alebo pri umývaní zubov pustíte audioknihu, ničomu to neublíži. Pokiaľ ale pracujete na dôležitom dokumente v práci a do toho si pustíte novú Dánovku, neudržíte svoju pozornosť ani pri jednej z činností.

Zapájajte mozog

Niečo si vygoogliť je dnes úplná rutina. Aké je hlavné mesto Španielska? Akou menou sa platí v Číne?  Keď si nespomenieme na prvýkrát, najjednoduchšie je zobrať do ruky mobil a hľadať na internete. Čo sa takto na chvíľu zastaviť a skúsiť si spomenúť? Sú to predsa veci, ktoré ste už raz vedeli. A niekde v hlave sa ešte určite potulujú.

Ďalšou vecou je robiť činnosti, ktoré vyžadujú vašu pozornosť, sústredenie a premýšľanie. Čo tak začať učiť sa nový jazyk? Tu vám nezostane nič iné ako sa slovíčka skutočne naučiť. Naučte sa hrať na hudobný nástroj alebo si zoberte do ruky papierovú knihu. Skvelé je aj lúštenie krížoviek alebo sudoku. Aj pri skladaní puzzle musíte vynaložiť mozgovú aktivitu, a telefón ani počítač to za vás neurobia.

Nie je to len o hlave

Dlhé sedenie neprospieva ani vašim svalom, chrbtici či krvnému obehu. Ráno sa preťahujeme, aby sme prekrvili telo, uvoľnili sa od napätia a dodali si energiu. Kto ale hovorí, že by sme sa mali preťahovať len ráno?

Rovnako dôležité ako trénovanie mozgu je aj trénovanie tela. Dlhé vysedávanie mu neprospieva. Bolí vás chrbát a krčná chrbtica? Potrebujete si natiahnuť nohy a fyzička zmizla do neznáma. Utekajte sa po dlhom pracovnom dni prejsť, previesť na bicykli alebo si zabehať.

Pracujete blízko domu? Párkrát do týždňa si privstaňte a choďte pešo namiesto autobusu. Začnete ráno na čerstvom vzduchu, doplníte zásoby vitamínu D a natiahnete si nohy. Bývate ďalej? Požičajte si bicykel.

Kvalitný spánok je základ

Že nadmerné používanie mobilného telefónu môže viesť k poruchám spánku pravdepodobne nie je žiadnym tajomstvom. Napadlo vás ale niekedy, že môže narušovať spánok, aj keď ho máte položený na nočnom stolíku?

Mobilný telefón vyžaruje elektromagnetické vlnenie, ktoré správnemu spánku škodí. Kvôli jeho pôsobeniu náš mozog zostáva hore a neregeneruje sa toľko, koľko by potreboval, a zároveň nedáva pokyn k tvorbe melatonínu, ktorý je hormónom  tmy a spánku.

S tým taktiež súvisí aj fakt, že sa melatonín vytvára  práve v závislosti na tom, ako veľmi je tma alebo svetlo. Tušíte kam tým smerujem? Preblikávajúci displej telefónu narušuje tento proces, a hoci my vyskakujúce upozornenia nevnímame, naše telo na nich reaguje.

Prečo melatonín potrebujeme? Podporuje imunitný systém, chráni nervovú sústavu, kardiovaskulárny systém a podporuje tvorbu rastového hormónu. Preto je dobré  zapnúť v telefóne na noc režim lietadlo alebo ho najlepšie vypnúť (a budík nie je výhovorka – väčšina telefónov ho vie spustiť, aj keď je zariadenie vypnuté).

Čo digitálne technológie a deti?

Z nemeckého výskumu v roku 2012, uvedeného v Spitzerove knihe Digitálna demencia, vyplynulo, že až štvrť milióna obyvateľov vo veku 14-24 rokov je závislá na internete a ďalších 1,4 milióna bolo označených za rizikovú skupinu. Toto číslo sa v priebehu rokov neustále násobí.

Tento problém nie je len pri internete a mladých. Mnoho dospelých trávi veľa času sledovaním televízie a výsledkom je, že toto správanie kopírujú aj ich deti. Až 80 % detí vo veku 3-4 roky vie samo zapnúť televízor, pretože to videlo u svojich rodičov.

Pritom deti do troch rokov nie sú schopné vnímať televíziu – nedokážu si totiž spojiť obraz so zvukom. Môžu byť nadšené z pohyblivých obrázkov, ale náučné programy pre takéto malé deti nie sú efektívne a v žiadnom prípade nedokážu vykompenzovať čas strávený s rodičmi a inými činnosťami.

Dokonca deti, ktoré od skorého veku trávili veľa času pri televízii, majú preukázateľne horšie schopnosti učenia a slovnej zásoby ako deti, ktorým rodičia čítali, boli im púšťané audioknihy alebo hudba. Tie deti, ktoré trávia veľa času pri obrazovkách sú roztržitejšie, menej sústredené a pasívne. Nehovoriac o tom, že sa priateľstvá premiestňujú na siete a niekedy dochádza až k sociálnej izolácii.

Elektronická krabička v žiadnom prípade nedokáže vykompenzovať čas, ktorý s deťmi strávia ich rodičia a ďalšie ľudské bytosti. Ľudský kontakt je nenahraditeľný, a hoci je posadenie dieťaťa pred tablet alebo televízor veľmi pohodlné, dieťa by nemalo takýmto spôsobom tráviť väčšinu svojho času.   

Všetkého veľa škodí

Digitálne média ako také nemusia byť škodlivé, ale škodlivý môže byť spôsob, akým ich používame. Keď trávime čas pri počítači alebo na telefónoch, je potreba ho vykompenzovať inou činnosťou, ktorá nie je závislá na digitálnych médiách. Iba tak môžeme predísť problémom, ktoré sú s modernou dobou bohužiaľ neodmysliteľne spojené a udržať si pevné fyzické i psychické zdravie.

Pravdou je, že dlhodobý vplyv digitálnych médií na ľudský organizmus zostáva viacmenej  stále otázkou. Práve to, že tu s nami počítače, televízia či mobilné telefóny nie sú príliš dlho,  a tak nedokážeme s istotou hovoriť o ich negatívnom vplyve, či už na fyzickú alebo psychickú stránku človeka, by nás malo viesť k určitej striedmosti a opatrnosti.

Akým slovom by ste označili našu spoločnosť? Ako prvé vás asi napadnú slová ako moderná či postmoderná, demokratická, globálna alebo konzumná. Ale čo napríklad taká spoločnosť dohľadu?

Často si to neuvedomujeme. Do internetových formulárov zadávame naše mená, bydlisko, telefónne čísla a dátumy narodenia. Keď ideme niečo vybaviť na úrad, úradník všetko zadáva do počítača, prihlásenie na vysokú školu možno urobiť z pohodlia domova cez internet a zadávanie čísla karty v e-shopoch nás už tiež nezarazí.

Všetky tieto úkony však zanechávajú elektronickú stopu. Stopu, vďaka ktorej vaše osobné údaje môžu putovať po celom svete, stopu, vďaka ktorej funguje personalizovaná reklama, stopu, vďaka ktorej sa dá vystopovať váš pohyb na webe aj svete.

Do akej miery žijeme v spoločnosti dohľadu? Ako veľmi sme nevedomky sledovaní a ako sú naše dáta používané? Je to vôbec etické? A môžeme dokonca povedať, že žijeme v elektronickom panoptiku?

Čo je to dohľad?

Dohľad môžeme vnímať dvojakým spôsobom. Na jednej strane je to prejav starosti o niečo alebo niekoho, napríklad keď rodič chráni svoje dieťa. Opatrovateľky, monitory dychu aj vlastné oči sú nástrojmi, ktorými dohliadame na bezpečie nášho potomka.

Na druhej strane sú dohľadom aj praktiky, ktoré zhromažďujú naše citlivé dáta, zasahujú do osobného i súkromného života a sú využívané pre rôzne praktiky od reklamy až po nelegálnu činnosť.

Teoretik David Lyon, pravdepodobne najvýznamnejšia osobnosť dohľadových štúdií (surveillance studies) súčasnosti, dohľad definoval hneď niekoľkými spôsobmi, ale vždy sa zhoduje v jednom – dohľad je systematický zber a spracovanie osobných údajov, a to za účelom ovplyvňovania a riadenia tých, od ktorých boli získané. Spravidla je to zamerané na jednotlivca alebo nejako definovanej skupiny.

Moc, dohľad a disciplinovaná spoločnosť

V dohľadových štúdiách však figuruje ešte iná veľmi známa osobnosť – Michel Foucault. Ten síce nebol teoretikom dohľadu, ale rozhodne sa podieľal na súčasnej verzii toho, ako ho vnímame.

Do devätnásteho storočia sa moc uplatňovala hlavne fyzickými trestami a psychickým nátlakom. Moc bola uplatňovaná nejakým suverénom, ktorého vôľu ľudia konali – panovník, starosta, vojenský generál a pod. Skvele je to vidieť napríklad na Machiaveliho postave vladára.

Foucault však tvrdí, že moc nie je sústredená len v jedných rukách, ale že prestupuje celú spoločnosť – mocenské vzťahy nenájdete len smerom k panovníkovi, ale uplatňujú sa aj v škole, nemocnici alebo rodine.

Od 19. storočia bola spoločnosť disciplinovaná. Nekládol sa už dôraz na fyzické trestanie, ale na prevýchovu. Ľudia sa stali podriadenými a poslušnými vzhľadom k nejakej vonkajšej autorite. Lenže ako sa postarať o tú disciplínu? Dohľadom. Keď na ľudí bolo dohliadané, boli nútení správať sa podľa danej normy, boli podriadení, disciplinovaní.

S niečím takým ste sa určite stretli aj vy. Keď ste v práci v kancelárii so svojím nadriadeným, pracujete usilovnejšie a efektívnejšie, ako keď nie ste „pod dohľadom“, rovnako tak to funguje aj u detí v škole. Keď majú hodinu sa svojou fyzikárkou, správajú sa oveľa ukáznejšie, ako keď majú niekoho na suplovanie (alebo niekedy aj opačne).

A práve myšlienka disciplinovanej spoločnosti a dohľadu bola skvelým základom pre vznik panoptika.

Panoptikum

Panoptikum opisuje architektonickú figúru väzenia, ktorej autorom je Jeremy Bentham. Možno ste o panoptiku nikdy nepočili, ale niektoré naozaj boli postavené – treba Presidio Modelo na Kube, ale inšpiroval sa ním aj Millbank Prison v Londýne.

Jedná sa o kruhovú budovu, po obvode ktorej sú rozmienené cely. Každá cela má dve okná, jedno vo vonkajšom a jedno v vnútornom obvode, teda nimi prechádza svetlo. Uprostred je strážna veža, která má okná zodpovedajúce vnútorným oknám ciel. Vo strážnici je strážnik, ktorý vidí do všetkých ciel. Vďaka protisvetle však väzni nevidí strážného.

Pointa? Väzni majú neustále pocit, že sú sledovaní, pretože nemôžu vedieť, či je vo veži strážnik alebo nie. Preto sú oveľa poslušnejší, vzornejší a disciplinovanejší.

Rovnaký model sa dnes môže uplatňovať v elektronickom dohľade. A už sa ani nemusí stavať väzenie. Ako už bolo povedané v úvode, všetci zanechávame elektronickú stopu, vďaka ktorej môžeme byť sledovaní. A nikdy si nie sme stopercentne istí, či nás zrovna niekto sleduje alebo nie.

Spoločnosť kontroly a elektronického dohľadu

Sám Foucault si uvedomoval, že jeho koncept disciplinovanej spoločnosti je časovo obmedzený a čoskoro ho niečo vymení. A podľa Gillesa Deleuza i ďalších teoretikov je to spoločnosť kontroly.

Spoločnosť kontroly je úzko spätá s rozvojom moderných komunikačných a informačných technológií. Ľudia už nie sú zatváraní do väzníc a inštitúcií, ale otvára sa priestor aj pohyb. Kontrolu od dozorcov preberajú počítačové operácie.

Informačné technológie nás teraz obklopujú takmer na každom kroku. V zásadě nie je možné vyhnúť sa kamerovým systémom, elektronickým zariadeniam a ďalším nástrojom, ktoré o nás zhromažďujú dáta. To vedie k tomu, že každý máme hneď niekoľko dáta dvojníkov.

Dáta dvojníci sú digitálné kópie nás samých, len nie sú z uhlíkov, ale z jednotiek a núl. Jeden dáta dvojník existuje na mestskom úrade, ktorý vám vydal doklady, ďalší žije napríklad vo vašej tramvajenke a jeden býva vo vašom počítači na Facebooku.

To, koľko je o vás zozbieraných dát, môže viesť k pomerne znepokojujúce myšlienke – žijeme v spoločnosti dohľadu. Ale je to naozaj tak?

Väčšina teoretikov (napríklad G. T. Marx alebo Roger Clarke) sa zhodne na tom, že sú v spoločnosti dohľadu centrom záujmu každodenné praktiky a osobné údaje uživateľov. Zhrmažďujú sa najrôznejšie informácie (tzv. dataveillance), ktoré môžu byť používané na ďalšie účely – marketing, spotreba, prieskumy mienky a náštěvnosti a pod. Cieľom spoločnosti kontroly ale nie je presadzovanie totalitnej moci.

Niekoľko foriem elektronického dohľadu vás už isto napadlo. Trebárs kamerové systémy, prostredníctvom ktorých vás niekto môže sledovať v reálnom čase, hoci sa nachádza na druhom konci sveta. Telefóny, vďaka ktorým môžete s niekým nepretržite komunikovať a ktoré môžu sledovať váš pohyb. Elektronická databáza školských známok a dochádzky, kedy sa rodičia môžu kedykoľvek pozrieť na výsledky svojho dieťaťa. Platenie kreditnými kartami, alebo obyčajné surfovanie po internete. Kam sa pohneme, tam zanechávame nejakú stopu, podľa ktorej sme dohľadateľní.

Zároveň ale môžeme zanechávať stopy aj o ostatných.

Vďaka moderným technológiám môžeme byť pri mnohých udalostiach, je čím ďalej tým ťažšie prispôsobiť politickú propagandu jedinej myšlienke a utajovanie informácií sa stáva oveľa ťažšie. Môžeme v zásade čokoľvek nahrať alebo vyfotiť na telefón a behom niekoľkých sekúnd to je na internete a už len ťažko sa to zastaví. Správy sa môžu v reálnom čase vysielať do celého sveta. A reportéri môžu byť obyčajní ľudia.

S tým však tiež súvisí to, že hlavnou výpovednou hodnotou mediálnych správ už nie je pravdivosť, ale emócie. Je to totiž práve rýchlosť, ktorá vytvára ilúziu pravdy, nie samotné oznámenie. Preto sa toľko darí šíreniu poplašných správ a fakenews.

Je dôležité si ale uvedomiť, že informačné technológie nie sú len strašiakom, ktorý z nás má vymámiť čo najviac dát. Napriek tomu by sme mali brať na vedomie to, že neslúži len ku kontrole nás samých, ale ich prostredníctvom môžeme kontrolovať aj ostatných.

Vidieť je to trebárs na sociálnych sieťach, kde sa stávame jak kontrolórmi, tak kontrolovanými. Zdieľaním obsahu a aktivitou na sociálnych sieťach totiž nielen kontrolujeme ostatných, ale stávame sa aj kontrolovanými. Navyše nás v tomto prípade ovláda aj určitá ľudská potreba zdieľania a voyerstva, takže veľa obsahu zdieľame verejne.

Elektronický dohľad v praxi

Kamerové systémy, odpočúvanie, RFID čipy, zamestnanecké karty, geolokalizačné siete s voľným prístupom, biometrické doklady, skenery… To je len krátky zoznam dohľadových mechanizmov, s ktorými sa stretávame v súkromnom aj verejnom priestore.

Skvelým príkladom panoptického usporiadania v reálnom živote môže byť pracovné prostredie. Niektorí zamestnávatelia okrem obyčajných kamier, využívajú aj najrôznejšie softvéry, ktorými sledujú prácu zamestnanca priamo v jeho počítači – zamestnávateľ tak zistí, akými činnosťami trávil zamestnanec pracovnú dobu a keď sa napr. príliš venoval súkromnej komunikácii a hraniu hier, môže z toho vyvodiť najrôznejšie dôsledky. A zároveň zamestnanci majú neustály pocit, že sú sledovaní, čo v nich tiež vyvoláva strach z trestu.

Prítomnosť panoptických aspektov vo sfére dohľadu však nemusí nutne znamenať, že naozaj žijeme v elektronickom panoptiku – vo väzení, kde sme sledovaní pomocou moderných technológií a v neustálom strachu, že môžeme byť práve sledovaní a následne aj trestaní.

Ruka v ruke idú s dohľadom i faktory ako sú bezpečnosť, zdravotnícka starostlivosť a starosť. Ak niekde narazíte na označenie našej spoločnosti ako panoptickej, je to väčšinou len preto, že sa daný autor či teoretik prílišne zameriava na to negatívne.

To tvrdí aj Lyon – keď označíme spoločnosť ako spoločnosť dohľadu, bude automaticky vnímaná negatívne. Je ale dôležité si uvedomiť, že dohľad nie je v spoločnosti rozvrstvený rovnomerne a oveľa väčší je napr. v armáde ako v oblasti konzumu. A stále platí, že najdôležitejšie je zabezpečenie bezpečia a ochrany.

Vážne sa zhromažďujú naše dáta?

Mnoho internetových stránok má vlastný algoritmus, ktorý jej vzhľad prispôsobuje podľa dát, ktoré od vás získala. Amazon prispôsobuje stránku tak, aby vám bola čo najviac na mieru, a vy ste toho nakúpili čo najviac. Facebook uspôsobuje váš feed tak, aby ste videli príspevky, čo vás zaujímajú najčastejšie (a podľa môjho subjektívneho názoru im to žalostne nejde, pretože vidím skôr hromadu blbostí – ale možno je to problém samotného Facebooku). Google vám personalizuje reklamu.

Dohľad a zhromažďovanie informácií siaha ale ešte ďalej. Teraz si napríklad môžete vypočuť audioknihu Trvalý záznam od bývalého príslušníka CIA a NSA, ktorý v roku 2013 zverejnil záznamy o systéme, ktorý je budovaný pre sledovanie všetkých amerických telefónov, e-mailov i textoviek. Znamenalo by to, že už sa nebudú sledovať len vybraní jednotlivci, ale rovno celé krajiny.

Určite ste tiež počuli o organizácii Wikileaks, ktorá anonymne zverejňuje najrôznejšie tajné dokumenty. Sú medzi nimi aj dokumenty o technikách dohľadu a hackovania, napríklad Vault7 či Spy Files Russia.

Čítali ste niekedy zmluvné podmienky Facebooku? Možno vás prekvapí, koľko a akých dát o vás zhromažďujú. A navyše, vedeli ste, že si môžete požiadať o všetky dáta, ktoré od vás Facebook získal? Mojich dát bolo v balíčku viac ako 3GB – všetko, čo som kedy napísala alebo nahrala, všetky fotky, obrázky i konverzácie z messengera, či už zmazané alebo nie, tam boli. Nehovoriac o tom, že Facebook konečne sprístupnil dáta, ktoré o vás zhromažďuje i mimo svoje stránky – nájdete tam všetky stránky, ktoré o vás s Facebookom zdieľa niektoré informácie.

Pozbierané dáta sú vám povinné na vaše vyžiadanie poskytnúť aj ďalšie sociálne siete a stránky, trebárs Tinder, o ktorom existuje skvelý článok o francúzskej novinárke, ktorá si o dáta zažiadala a prišlo jej cez 800 strán zozbieraných dát. Nielen z Tinderu samotného, ale aj z ďalších prepojených sietí, ako je Instagram.

A tiež nesmieme zabudnúť na škandál o predávaní citlivých dát Facebook-Cambridge Analytica.

Svoje dáta by sme si mali chrániť ale aj z ďalších dôvodov, než len kvôli zhromažďovaniu. Drvivá väčšina stránok, ktoré o vás niektoré dáta zhromaždila, ich využíva len na vlastné účely a rozhodne s nimi nemá v úmysle obchodovať alebo ich ďalej predávať. To ale neznamená, že tie dáta nemôžu uniknúť, trebárs hackerským útokom.

Len pre zaujímavosť, najviac dát uniklo zo spoločnosti Adobe (2013, 153 miliónov záznamov o používateľoch), Adult friend finder (2016, 412 miliónov účtov), eBay (2014, 145 miliónov užívateľov), LinkedIn (2012 a 2016, 165 miliónov účtov) alebo Yahoo (3 bilióny účtov v rokoch 2013 a 2014). V roku 2011 tiež miliónom užívateľov Playstationu ukradli citlivé dáta vrátane čísiel kreditných kariet, čo viedlo k uzavretiu Playstation Network na celých 24 dní.

Žijeme v elektronickom panoptiku?

Žijeme v spoločnosti, kedy môže byť sledovaný náš pohyb, ale nežijeme v spoločnosti, kde by tieto dáta boli účelne využívané pre našu poslušnosť. Žijeme v spoločnosti, kedy je do veľkej miery dohľad využívaný nie pre naše ovládanie, ale pre našu bezpečnosť.

Možno, že keď budete chodiť po ulici a pozorovať, či niekde nie je kamera, bude vás to znervózňovať. Ale keď vám niekto ukradne peňaženku, budete za taký záznam veľmi radi. Nehovoriac o tom, že vyrábanie a nakladanie s kamerovými záznamami podlieha prísnym smerniciam.

Mali by sme premýšľať o tom, čo dávame na internet a ako sa na ňom správame. Nemali by sme klikať na pochybné odkazy a otvárať nevyžiadané prílohy v e-maile. Nemali by sme využívať anonymity siete k šíreniu fakenews, trollingu alebo kyberšikane (to sú navyše tie chvíle, kedy môžete byť účelne vypátraní).

Nemali by sme bez rozmyslu oznamovať naše osobné údaje, nedávať ani nebrať občiansky preukaz do zástavy, nemať na kreditnej karte napísaný pin. A mali by sme si pravidelne meniť heslá, ideálne mať nastavené dvojfázové overenie.

Jednou vecou je, keď sú vaše citlivé dáta využité pre neškodný výskum alebo marketingové účely, druhou vecou je, keď sa dostanú do rúk osobám, ktoré sa živia nelegálnou nekalou činnosťou – ako som uviedla na príkladoch o kúsok vyššie.

Žijeme teda v elektronickom panoptiku? Áno aj nie. Žijeme v spoločnosti dohľadu, sme sledovaní a sú o nás zbierané dáta. Napriek tomu do doby Veľkého brata máme ešte ďaleko.

Čo ale neznamená, že nemusíme byť vôbec obozretní. Rovnako ako si chránime náš majetok, zamykáme dvere od domu aj auta, mali by sme si chrániť aj naše osobné aj virtuálne dáta.

Čítacia kríza. Najväčší strašiak každého čitateľa a knihomoľa. Predstavte si, že doma máte peknú kôpku neprečítaných kníh, ale do žiadnej sa nemôžete začítať. Aj keby ste hrozne chceli. Trápi vás to a premýšľate nad tým, ako tú krízu prekonať. Existuje ale vôbec nejaká čítacia kríza alebo je to len šikovne premyslený marketingový ťah?

V najvšeobecnejšej rovine je kríza čítania popisovaná ako stav, keď z nejakého dôvodu opadá záujem o čítanie alebo je pre vás čítanie skrátka ťažšie. Pokiaľ sa ale o túto problematiku začnete zaujímať hlbšie, veľmi rýchlo zistíte, že to vôbec nie je tak jednoduché a že nie je kríza ako kríza.

Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, ako takúto krízu definuje odborná literatúra aj na to, ako je vnímaná dnes. Výsledok vás možno prekvapí.

Skutočná čítacia kríza

Keď sa na internete chcete ponoriť do skúmania, čo to je čítacia kríza, máte dve možnosti.

Môžete zadať tento pojem alebo jeho anglický ekvivalent „reading slump“ do Googlu. V tomto prípade vás zaplavia články, ktoré hlásajú, že obsahujú zaručené tipy, ako túto krízu prekonať, a zoznamy kníh, ktoré vás z krízy rozhodne dostanú.

No ak chcete vedeckejšie výsledky, môžete si otvoriť napríklad Google Scholar alebo Research Gate. Keď zopakujete celý proces vyhľadávania, vyjdú vám v zásade len dva výsledky: Fourth-grade reading slump a Summer reading slump. Oba tieto „reading slumps“ sú spojené s deťmi a tiež so sociálnymi rozdielmi medzi nimi.

Poďme si trochu spresniť, o čo sa jedná.

Fourth-grade reading slump (čítacia kríza v štvrtej triede) je v zásade prepad záujmu o čítanie u detí vo veku okolo 10 rokov. Prečo je tou hranicou práve desať rokov?

Ide o dobu, kedy sa otáča situácia a deti sa v tomto veku už neučia čítať, ale učia sa vďaka čítaniu. Čítanie sa pre nich stáva zložitejšie, pretože im text odovzdáva nejakú informáciu, ktorú musia v texte dešifrovať.

Čítajú pomalšie, narážajú na slová, ktorým nerozumejú, písmo je menšie, textu je na stranách viac a obrázkov menej. To vedie k prirodzenému úpadku záujmu o čítanie, pretože po prvé deťom ide horšie a za druhé je viac spájané so školou. Navyše mnoho detí ani nevie, čo by ich mohlo baviť čítať, a preto je veľmi dôležitá úloha učiteľa a rodičov, ktorí by mali deťom pomôcť nájsť ten správny smer a žáner.

Predstavte si, že by sa vám na základke do rúk nedostal napríklad Harry Potter. Myslíte, že by ste aj napriek tomu čítali?

Ja som ten typ človeka, ktorému sa do rúk nedostal. Navyše som okolo seba nemala žiadneho čitateľa, ktorý by mi niečo odporučil a čítanie zo školy bola jednoducho povinnosť, o ktorú som nejavila veľký záujem. Možno, keby sa mi do rúk dostal Harry ako ostatným, bola by som na tom inak. Ale takto som na čítanie išla veľmi tŕnistou cestou, kedy som odkladala veľa kníh, kým som nestretla TÚ vyvolenú (nesmejte sa), Stephanie Meyerovú.

Rozdiel oproti iným bol v tom, že ja som mala tendenciu si k čítaniu cestu nájsť. Mnoho detí to ale rovno odsúdi ako nezaujímavú aktivitu, ku ktorej si nechcú nájsť vzťah. Preto je taká dôležitá úloha niekoho, kto má možnosť deti nasmerovať tým správnym smerom – k čítaniu.

Hoci je táto kríza spájaná hlavne s anglofónnym prostredím, v našich zemepisných šírkach máme aj vlastný ekvivalent, ktorý sa nazýva jednoducho „čitateľská kríza“. Najčastejšie sú definované dve, ktoré opäť krúžia okolo 10 roku života.

Prvá nastáva medzi 8-9 rokom veku, keď sa deti zameriavajú hlavne na techniku ​​čítania a chýba im z toho akýkoľvek pôžitok. Druhé krízové ​​obdobie je úzko spojené s koncom detstva (od cca 12 rokov, avšak tento vek môže byť aj nižšie). Na jednej strane ide o istý odpor ku škole, na druhej o zmenou objektov záujmu. Deti sa začnú viac zaujímať o svojich kamarátov, opačné pohlavie, alebo len začnú preferovať iné médiá ako knihy.

Druhý spomínaný, Summer reading slump (letná čítacia kríza), môžete vyhľadať tiež pod termínom „summer learning loss“ (letná strata vedomostí), čo zjednodušene znamená, že sa deti po letných prázdninách vracajú do školy s menej znalosťami, než získali pred ich začiatkom.

Je to vec, ktorú každý zažil. Cez leto sa vplyvom tepla vyparili dôležité historické dáta aj malá násobilka, z dovolenky sa nevrátili vybrané slová a zo zemepisu ste si pamätali len to, kde je najlepšie zmrzlina v meste. Je to prirodzený proces, ktorý sa týka všetkých detí a predmetov, nás ale zaujíma z pohľadu čítania.

Daný úbytok záujmu o čítanie a zhoršenie ich schopnosti čítať súvisí s tým, že deti sa venujú cez prázdniny iným aktivitám a na čítanie sa zabúda. Zároveň deti nechodia do školy, kde je im takmer na dennej báze podsúvaná literatúra.

Dôležitý je tu aj ekonomický faktor, kedy deti z horšie finančne zabezpečených rodín môžu mať menší prístup ku knihám, a tak sa prehlbujú rozdiely medzi deťmi pochádzajúcimi z rôznych pomerov.

Ako je vidieť, reading slump je reálny pojem, ktorý môžete nájsť v odbornej literatúre. Vo všetkých prípadoch ale súvisí s istým úpadkom záujmu o čítanie u detí. Je teda veľmi vzdialený tomu, ako sa začala čítacia kríza vnímať v súčasnosti.

Ako vidíme čítaciu krízu dnes

Pri písaní tohto článku som sa ponorila do hlbín internetu a snažila sa nájsť, kedy sa termín „čítacia kríza“ sformoval tak, ako ho vnímame dnes. Pretože k tomu neexistuje žiadna oficiálna literatúra, musela som si vystačiť len s dátami publikovanie článkov na túto tému.

Do roku 2010 sa na internete hovorilo len o dvoch spomínaných krízach (fourth-grade a summer reading slump). Od roku 2010 sa však tento pojem začal pretavovať a čítacia kríza sa začala formovať do podoby, ako ju vnímame dnes. Táto téma sa potom viac vžila do spoločnosti po roku 2015 a jej popularita trvá dodnes.

Nemožno určiť, čo presne k rozšíreniu viedlo. Je však vidieť istý trend, že čítacia kríza kopíruje pozvoľný rozkvet knižných blogov a rozvoj online knižnej komunity. Čím viac čitateľov sa spájalo dohromady a viedlo diskusie, tým viac sa začalo hovoriť o spoločnom probléme, ktorý sa veľmi rýchlo začal spájať s pojmom „čítacie krízy“.

A ako teda reading slump alebo tú čítaciu krízu vnímajú súčasní čitatelia?

Jedinú priamu definíciu prináša pomerne nedôveryhodný Urban dictionary: „čitateľova najväčšia nočná mora“. Hoci sa to zdá ako veľmi nadnesené tvrdenie, mnoho čitateľov mu dá za pravdu. Čítacia kríza je stav, keď nedokážete čítať, aj keď si to prajete. Nemôžete sa začítať (či započúvať) do akéhokoľvek príbehu, nedokážete udržať pozornosť a do čítania sa jednoducho musíte nútiť.

Názory na to, čo čítacie krízu spôsobuje, sa rôznia. Často je spájaná ešte s iným fenoménom – knižnou opicou. To je stav, keď ste dočítali tak skvelú knihu, že už sa jej žiadna iná nevyrovná. Keď máte knižnú opicu, máte problém začítať sa do iného príbehu, pretože ten predchádzajúci vo vás stále vyvoláva silné emócie. A pretože nemôžete čítať, veľmi jednoducho sa knižné triezvenie premení na čítacii krízu.

Scenár samozrejme môže byť aj opačný – prečítate úplne príšernú knihu, ktorá vás demotivuje siahnuť po niečom inom. Môže to byť buď absolútne znechutenie alebo strach z ďalšieho sklamania, ale výsledok je rovnaký – na ďalšiu knihu sa skoro nemôžete ani pozrieť.

Aj keď si to neuvedomujete, vplyv môžu mať aj sociálne médiá. Ak napríklad na Instagrame sledujete nejaké knižné účty, prehlbuje to vo vás pocit neschopnosti: „Ako to, že oni môžu čítať a ja nie?“

Zároveň ste zahltení obrovským výberom, valia sa na vás najrôznejšie tituly a novinky a vy si nemôžete vybrať. A áno, aj príliš veľký výber môže byť dôvodom, prečo sa do čítania nehrniete.

Tento jav sa nazýva rozhodovacia paralýza a popisuje stav, keď človek nie je schopný vybrať si z viacerých ponúkaných možností. A keď sa konečne rozhodne, nepociťuje takú mieru šťastia, ako očakával, pretože stále prehodnocuje správnosť svojej voľby.

Príčinou čítacej krízy ale v zásade môže byť úplne čokoľvek a každý čitateľ môže mať odlišný spúšťač. Výsledok je ale vždy rovnaký – nedokážete čítať, a to vás štve.

Určite vás zaujíma, čo je všeobecným liekom na tento stav? Paradoxne – viac kníh. Čo nás privádza k ďalšej otázke …

Môže to byť len marketingový ťah?

Dnešné vnímanie čítacej krízy pravdepodobne vzniklo ako produkt internetu, sociálnych médií a online čitateľskej komunity. Sama som súčasťou knižnej komunity cez desať rokov a nikdy sa o čítacej kríze nehovorilo toľko ako dnes.

Keď na čitateľa príde „čítacia kríza“, zháňa sa po prostriedkoch, ako ju prekonať. K tomu patrí aj to, že hľadá TÚ knihu. Knihu, ktorá prelomí kliatbu a on sa vráti späť do svojej čitateľské formy.

Na jednej strane na to určitým spôsobom zareagovali vydavatelia a eshopy tým, že vymýšľajú vlastné tipy na prekonanie reading slump, ale na druhej strane je tým najlepším marketingovým nástrojom samotná komunita.

Knižná komunita prispieva k tomu, že sa cítite zahltenia a nechce sa vám čítať, či si nedokážete vybrať. Súčasne vám ale ponúka riešenie v podobe nepreberného množstva tipov, do čoho sa pustiť.

A ono to funguje. Máte pocit, že vás nič, čo máte doma, nebaví, a tak sa obzeráte po niečom novom. Pretože keď narazíte na článok „15 kníh, ktoré vás určite vytiahnu z čítacej krízy“ alebo „7 overených tipov, ako prekonať čítaciu krízu“, vyzerá to ako geniálne a overené riešenie. A nehrá rolu, či je takýto článok účelným marketingovým ťahom vydavateľa, alebo pochádza z dobrej vôle milovníka kníh.

Čo keď je to len vo vašej hlave?

A konečne sa dostávame k jadru problému. Občas sa vám stane, že sa vám nebude chcieť čítať. Aj ak ste vášnivý čitateľ. Je hrozne ľahké sa nechať presvedčiť, že je to čítacia kríza a vlastne to nie je vaša vina.

Keď ale máte pocit, že na vás taká čítacia kríza lezie, zastavte sa a zamyslite sa. Naozaj vôbec nečítate? Nemáte toho teraz veľa v práci? Spíte dobre? Nevenujete sa skôr iným koníčkom?

Skutočný dôvod, prečo sa vám zrovna nechce hltať jedna stránka za druhou, môže byť hrozne jednoduchý – život. Alebo … sa vám proste nechce. Trebárs za tým celým nie je žiadny strašiak v podobe krízy.

Koľko času trávite na sociálnych sieťach? A koľko dielov seriálov ste už dnes stihli vidieť? Dôvod, prečo sa vám nechce čítať, môže byť jednoducho lenivosť. Čo si človek často priznať nechce.

Nemusíte za tým hľadať raketovú vedu ani robiť psychologický rozbor, prečo vám nejde čítať. Aj to, že hľadáte na internete tipy, ako sa čítacej krízy zbaviť, môže značiť to, že sa vám jednoducho čítať nechce. A je to úplne v poriadku.

Je ale dobré si priznať, čo za tou nechuťou naozaj je. Čítacie kríza tu môže fungovať skôr ako istá škatuľka, ktorú ospravedlňujete svoj vnútorný pocit, že by ste mali čítať. Nie je teda lepšie miesto výhovoriek byť úprimný sám k sebe a nazývať veci pravými menami?

Čítacia kríza je váš vlastný myšlienkový konštrukt. Čím viac sa tomu pocitu oddávate, tým sa stáva reálnejším. Je jedno, či tomu budete hovoriť čítacia kríza, reading slump, nešťastné obdobie alebo akokoľvek inak. Žiadne zaručené rady z internetu vám nepomôžu, pretože je to úplne individuálna záležitosť.

Jediný, kto vám s tým pomôže, ste vy.

Čítajte pre seba a podľa seba

Čítanie je radosť a nie preteky. Ak sa vám nechce čítať, proste nečítajte. Ak sa do toho chcete nútiť, je to vaša voľba. Môžete meniť žánre, meniť formáty, skúšať audioknihy, nútiť sa do čítania, vracať sa k starým známym… Alebo jednoducho čakať, až si vás ten pravý príbeh nájde sám.

Nikto vás nemôže nútiť robiť jedno ani druhé a je len na vašom vnútornom uvážení, či tomu dáte nálepku čítacia kríza, ktorú treba prekonať, alebo nad tým mávnete rukou a počkáte, kým sa vám chuť čítať vráti.

Dôležité je si uvedomiť, že čítanie má byť v prvom rade radosť a zábava a žiadny vymyslený konštrukt ako čítacie krízy, či už je sebepopulárnější, by vám to nemal pokaziť. Rovnako ako sa vám občas nechce behať, nemusí sa vám chcieť čítať.

Dôležité je vedieť, že to je v poriadku a nestresovať sa kvôli tomu.

Ako čítaciu krízu vidíte vy? Veríte na ňu, či máte dokonca nejaké vlastné skúsenosti?

Všade sa hovorí o tom, ako zvádať home office, a tak trochu sa zabúda na to, že v novej situácii sú aj študenti. Sú postavení do novej role, kedy je osud naučenej látky len v ich rukách a škola má zrazu zaplniť ich voľný čas viac, než kedykoľvek predtým.

Ako sa teda popasovať so samoštúdion? Dá sa študium doma to zvládnuť? A ako sa máme do toho učenia dokopať?

Vyložme rovno karty na stôl. Ťažko.

V tejto chvíli sa totiž prejavia vaše študijné návyky, ktoré ste si začali vytvárať už na základnej škole a ťahajú sa s vami až do posledných stupňov vzdelania. Len si siahnite do svojho svedomia. Učíte sa priebežne, alebo nárazovo? Robíte si vlastné poznámky, alebo ich vždy ťaháte od spolužiakov? Alebo sa učíte len z prezentácií? A chodíte vôbec na prednášky?

Všetky vaše návyky a zvyky teraz vylezú napovrch. A vy zistíte, ako (ne)efektívny bol váš prístup. Našťastie ale nič nie je stratené a zavedením niekoľkých jednoduchých zásad môžete svoj prístup preorganizovať.

Ako to nerobiť

Mojich päť rokov na vysokej škole bolo založené na samoštúdiu. Respektíve na prečítaní kvánt kníh, z ktorých sa nakoniec skúška skladala. V zásade sa tam razil prístup, že “na prednášky je hrozne dôležité chodiť, ale radšej si z toho veľa nepamätajte, pretože skúška bude aj tak z tej a tej knihy” Akože… díky za nič.

A aj keď som úspešne dokončila oba stupne vysokoškolského vzdelania, bola som skôr skvelý príklad toho, ako to nerobiť. Povinnú literatúru som videla skôr z rýchlika a učenie naháňala až po začiatku skúškového. (Dúfam, že to teraz nečíta nikto z mojich vyučujúcich.) Ale! Poctivo som bola na všetkých prednáškach (ja viem, písala som, že sa vlastne nepočítajú), takže som si vždy odslúžila nejaké to týždenné študijné minimum.

No ale napriek tomu, že som sama párkrát spadla na pusu, dá rozum, že vám teraz môžem hovoriť, ako sa to dá robiť lepšie. Z mojej skúsenosti som vytvorila niekoľko okruhov, ktoré je dôležité pri učení sa doma zvážiť:

• Nastavte si mantinely a jasné ciele – štúdium je vlastne vaša práca a tam zaprvé nie ste nonstop a zadruhé musíte vykázať nejakú dokončenú činnosť.
• Kvalita nie je o kvantite – osemhodinový spánok je viac, než učenie sa do tretej ráno.
• Deadline je váš najlepší kamarát – keď si ho nastavíte o týžden skôr.
• “Toto si budem pamätať” je mýtus – nebudete si pamätať ani to, že si to nepamätáte.
• Deň pred skúškou je lepšie ísť na pivo, než sa učiť – to nám hovoril češtinár pred maturitou a ešte sa k tomu dostaneme.

1: Pevný režim

Pracujte v jasne vymedzenom čase a minimálne jeden deň v týždni si urobte voľnejší. Nemusí byť každý deň rutina úplne rovnaká, ale ideálne deň dopredu by ste si mohli vytvoriť časový harmonogram, podľa ktorého sa budete riadiť. Super je tiež spraviť si to-do list, aby ste pred sebou videli, čo ste už urobili a čo vám ešte zostáva.

Pri to-do liste ale pozor. Nepíšte si tam veci len preto, aby ste si ich odškrtli. Váš študijný deň nestojí na tom, že si ráno vyčistíte zuby. Napíšte tam hlavné body, ktoré ideálne rozložíte na menšie celky – tým sa vám úloha bude zdať zvládnuteľnejšia. Napríklad:

Zadanie: Napísať seminárku na 10NS o téme, o ktorej som nikdy v živote nepočul: (1) zistiť, o čom to má byť, (2) dohľadať si materiály a zapracovať zdroje, (3) vytvoriť osnovu, (4) začať písať – dnes aspoň 2NS, (5) otvoriť si pivo.

Špeciálny tip: Pokiaľ ste zvyknutí pravidelne chodiť na prednášky, skúste sa učiť v čase, keď by ste inak hodinu mali (alebo aspoň v ten deň), alebo aspoň kopírujte časovú dĺžku prednášky. Budete mať pevne ohraničený časový blok, v ktorom by ste v normálnom svete robili úplne totožnú činnosť.

Režim je alfa a omega. Keď budete veci posúvať, budú sa nabaľovať ako snehová guľa. A keď si tých gulí vytvoríte viac, nepostavíte snehuliaka, ale skôr bezpečný základ pre vyhorenie a problémy s úzkosťou. Inými slovami, bude sa vám akurát stupňovať úroveň stresu a spotreba kávy.

Ak si vytvoríte dlhodobý plán učenia, budete mať prehľad, čo kedy musíte urobiť a tiež, koľko času vám zostáva a či musíte pridať, alebo môžete napríklad povoliť. Super tipy na túto tému tiež nájdete v článku od Petry.

2: Hlavne s odpočinkom

Každá práca sa potrebuje vyvážiť odpočinkom. Môžete si osvojiť nejakú odbornú (či overenú) techniku ako pomodoro, alebo si môžete vytvoriť systém vlastný. Najdôležitejšie je naučiť sa ho dodržiavať.

Budete sa hodinu učiť a potom si dáte 15 minút pauzu? Alebo si dáte pol hodinku oddych po úspešne splnenej úlohe? Budete kopírovať režim zo školy? Alebo si po jednej dočítanej kapitole prečítate kapitolu svojho obľúbeného románu? Je to na vás.

Dôležité je pamätať si, že odpočívať je potrebné a že keď budete makať od nevidím do nevidím, raz sa to na vás odrazí. Študovať nonstop sa nedá a pravidelných osem hodín spánku vás odmení omnoho viac, než tri hodiny učenia naviac.

3: Nesmiete sa zahltiť

Keď si prácu rovnomerne rozložíte, nebudete ju musieť dokončiť hneď. Žiadny spisovateľ nenapísal knihu za jedno popoludnie (ak to nebol Wittgenstein), preto ani vy nemusíte napísať dvadsaťstranovú seminárku za tri hodiny. Pokiaľ ale ste chronickí odkladači (ako ja), okalmte sami seba: deadline si stanovte o niečo skôr, než v skutočnosti je.

Ak máte na niečo mesiac, stanovte si tri týždne. Ak máte deadline zajtra do polnoci, skúste to mať už do štyroch popoludní. Deadline je tá najlepšia motivácia a nikto nehovorí, že nemôžete oklamať sami seba a stanoviť si ho o niečo skôr.

Bojíte sa, že to nebude fungovať a chýba vám dôvod, prečo by ste to mali robiť? Vymyslite si vlastný odmeňovací systém, ktorý ale musíte striktne dodržiavať. Za dopísanie tej ťažkej seminárky si kúpite knižku, za desať prečítaných stránok si pustíte podcast a za dokončený to-do list si dáte poriadny cheat meal na večeru. Kreativite sa medze nekladú.

4: Poznámky, poznámky, poznámky

Každý si niekedy povedal, že si niečo nemusí zapisovať, pretože na to rozhodne nezabudne. Naopak. Človek zabudne aj to, že na to už zabudol.

Je lepšie mať viac poznámok o “jasných veciach” a blbostiach, než opomenúť niečo dôležité, pretože sme leniví. Skvelou voľbou je zvýrazňovať a písať si už do pôvodného textu. V tomto bode vás odkážem na článok o produktívnom čítaní od Ivana. Ak nepracujete s hotovým textom, mne sa osvedčilo vytvoriť si text vlastný.

Lepšie než heslovité poznámky mi vždy prišlo písať ich do celých viet. Ak to boli zápisky z prednášok, ideálne tak, ako to prednášajúci povedal. (Čo potom radšej nikdy neukazujte tomu prednášajúcemu.) Keď už sme pri prednáškach, mám ďalší tip: je skvelé si pri nich nahrávať zvukovú stopu. Pri samoštúdiu si potom môžete znovu pustiť tú časť, do ktorej ste sa zamotali, alebo ktorej nerozumiete. (Tento tip je vám v súčasnej situácii pravdepodobne k ničomu, ale aspoň máte niečo do budúcna.)

A pokiaľ niečomu fakt nerozumiete a nemáte sa na koho obrátiť, dám vám jeden ultimátny tip študenta filozofie: Ten blábol už určite niekto čítal a niečo o tom napísal. Čo to znamená?

Nebojte sa používať sekundárnu literatúru. Nemusíte znovu objevovať Ameriku, stačí, že už to niekto urobil za vás. Nech sú to cudzie bakalárky, alebo odborné publikácie na danú tému, niekto už určite pochopil to, čo vám nejde. Bez primárneho zdroja sa síce neobídete, ale sekundárna literatúra je tá najlepšia karta, ktorú máte v ruke. Nebojte sa ju použiť (a nakoniec priznať, že ste ju použili).

5: Chce to kľud

Učenie si rozložte najlepšie tak, že posledný deň pred skúškou si dáte len rýchle opakovanie. Drtiť sa do noci, keď o ôsmej ráno píšete test, sa tiež dosť dobre môže rovnať samovražde. A to isté platí aj o odovzdávaní prác. Seminárku odovzdajte o pár hodín skôr a vyhnete sa stresu z toho, že vám päť minút pred deadlinom vypadne internet. Naviac si to po sebe stihnete prečítať a prípadne opraviť chyby.

Príbeh zo života: v diplomovke som mala namiesto “nadradených” kategóriu “nadržané” (preklad z čestiny nadřazené vs. nadržené, pozn. prekl.) – a dozvedela som sa to z oponentského posudku. Červenám sa doteraz a kladiem vám na srdce: fakt si to po sebe poriadne prečítajte.

Samoštúdium je síce skúškou vašej pevnej vôle a dsiciplíny, ale nesie to aj mnoho pozitívneho. Môžete pracovať vo svojom vlastnom tempe a podľa vlastného rozvrhu. Nebojíte sa prepadových testov a dotieravých otázok od vyučujúcich, na ktoré nemáte odpoveď. Máte sociálne siete a internet, ktoré sú studnicami odpovedí na najrôznejšie otázky o bytí a nebytí a nemusíte sa báť ich použiť.

Samoštúdium môže byť otrava, ale tiež to môže byť ten najlepší spôsob učenia, ktorý vyskúšate. Je to o prístupe a je to o snahe. A vy ste dostali niekoľkotýždňový trial na vyskúšanie. Nepremárnite ho a skúste z toho vyťažiť čo najviac.