6 tipov ako z rozhovoru spraviť opäť rozhovor

Prečo by sme sa mali rozprávať o rozhovore? Každý sa vie predsa rozprávať. Naučili sme sa opakovať hlásky, skladať slabiky, prvé slová a vety, prešli sme jednotlivými školskými stupňami, dospeli sme, pracujeme… Keby sme nevedeli rozprávať, komunikovať, sotva by sa nám to podarilo.

Určite áno, jazyk a reč sú jedným zo základných znakov, prejavov človeka ako mysliacej bytosti. Lenže „vedieť rozprávať” a „vedieť sa rozprávať” nie je to isté.

Najlepšia cesta k zlému rozhovoru

Určite sa aj vám už stalo, že ste si mysleli, že sa s niekým zhovárate, ale v polovici vety vás prerušil, pretože mu napadla podobná skúsenosť a plynulo začal hovoriť o sebe. Alebo ste dokončili vetu a on dokonca začal hovoriť o veci, ktorá s témou vôbec nesúvisela. Čosi ako dva paralelné monológy.

Toto je veľmi zjednodušená schéma komunikácie:

Ale váš rozhovor vyzeral asi takto:

Alebo ste sa niečo snažili vysvetliť, ale bolo zjavné, že partner v rozhovore vám nerozumel, niečo pochopil úplne inak a aj keď ste sa snažili tvrdenie/otázku/skúsenosť preformulovať, nikam to neviedlo. Rozhovor sa skončil nejako takto – aj tak mi nerozumieš… nechápem, prečo mi nerozumieš… nechápem, že nechápeš… 

A napokon ste určite zažili rozhovory, v ktorých sa povedalo množstvo slov, ale vzápätí po ich skončení ste si máločo pamätali. Čo ak to bol len premrhaný čas?

Aby sme sa dokázali na spomenuté skúsenosti pozrieť trochu jasnejšie, je dobré najprv sa trochu vrátiť v čase a položiť si otázku, na čo vlastne rozhovor potrebujeme a ako vyzeral v minulosti.

O čom sa rozprávali naši dávni predkovia?

O vzniku jazyka máme k dispozícii viacero teórií, ktoré tu nebudeme rozoberať dopodrobna. Jedna ale uvádza, že jazyk vznikol z ľudskej práce – respektíve, že ľudia si pri základných činnostiach (lov, zber, spoznávanie prostredia a nových javov, ohrozenie života, atď…) postupne vytvorili rôzne zhluky zvukov na pomenovanie skutočností okolo seba. 

Samozrejme, žiadna z teórií sa nedá stopercentne potvrdiť (to by sme už potom sotva hovorili o teóriách), ale dôležitý je fakt, že ľudia sa rozprávali, lebo to bolo nevyhnutné. 

Správa o hroziacom nebezpečenstve, o vlastných alebo cudzích ľuďoch, o použiteľných zdrojoch – to všetko bolo životne dôležité. A tak ako to je aj v Maslowovej pyramíde potrieb, človek sa aj v reči časom vypracoval až na samý vrchol – reč, jazyk, rozhovor už neslúžili len na naplnenie základných životných potrieb, ale aj na potrebu napĺňať svoje schopnosti, na zlepšovanie sa a napokon aj na napĺňanie duchovných potrieb (Maslow tvrdí, že treba rozvíjať a skúmať aj tzv. vrcholné zážitky).

Ale zaujímavá je ozaj nevyhnutnosť, ktorá sa za rozhovorom skrýva – človek začal rozprávať, aby prežil a aby v živote neostal sám…

Rozhovor v živote človeka 

Tehotné mamičky sa často rozprávajú so svojimi bábätkami, výskumy potvrdzujú, aké je to prospešné. Do rozhovoru je zapojený aj otec, dieťa tým pádom veľmi skoro vníma a rozoznáva hlasy – nie je ani nutné dokladať to vedeckými výskumami – snáď každá mama by potvrdila skúsenosť, že dieťa na hlasy reaguje rôzne a ten jej bezpečne rozozná.

Potom prichádzajú prvé dni, prvé týždne, drobné dieťa najprv spoznáva rôzne zvuky, postupne sa ich učí rozlišovať, neskôr imituje pohyby úst pri rozprávaní, cielene vyslovuje prvé samohlásky, jednoduché slabiky a keď skočíme v čase o pár mesiacov ďalej, vidíme, že hovorí slová, jednoduché vety, súvetia… 

A práve v tomto čase, keď sa v mozgu dieťaťa vytvára najväčšie množstvo nervových spojení, malo by sa intenzívne učiť aj rozhovoru. 

Čoraz častejšie vidíme, že aj úplne malé deti končia pred televízorom, počítačom alebo s rôznou inou elektronikou, lebo rodičia niekedy nemajú čas ani energiu na čítanie, na rozprávanie sa, alebo iné tvorivé a športovejšie aktivity spojené s nerušeným rozhovorom.

A čo je vlastne dialóg?

Dialóg ako slovo cudzieho pôvodu poznáme už od školských čias. Zaužívaná poučka vraví, že dialóg je slovo gréckeho pôvodu a označuje rozhovor dvoch alebo viacerých osôb. Pozrime sa hlbšie, na pôvodný význam. 

Sloveso „dialegomai” znamená uvažovať, rozprávať a „dialogos” neoznačuje hocijaký rozhovor, ale taký, ktorý môže viesť k nájdeniu spoločného stanoviska. Vo filozofii sa dialóg chápe aj ako hľadanie pravdy a zmyslu skrze (dia) slovo (logos). Fanúšikovia antickej filozofie určite poznajú zásady sokratovského dialógu (stručne tu, rozsiahlejšie a odborne tu).

Čo taký dobrý rozhovor vlastne ovplyvňuje?

Rozhovor nie je o kvantite, ale o kvalite 

Samozrejme, pri každom „neúspešnom” rozhovore sa dá argumentovať tým, že niekto je introvert, niekto zase extrovert, niekto sa k danej téme nevie vyjadriť, lebo nemá potrebné informácie/znalosti/vedomosti, alebo si jednoducho ešte neutvoril názor… 

Skutočne plnohodnotný rozhovor zásadne ovplyvňujú dve veci. Schopnosť počúvať partnera v dialógu a schopnosť premýšľať (a argumentovať)

Už dávno nekladieme na rozhovor také nároky ako spomínaný Sokrates. Za jeho čias bol rozumný dialóg považovaný za nevyhnutnosť a mal dospieť k novému poznaniu. Správnymi otázkami sa totiž človek mohol dostať k novým, jasnejším odpovediam. 

A hoci Sokrates určite neviedol takéto hĺbkové dialógy o tom, čo bude jesť na večeru, alebo kam sa pôjde popoludní prejsť, jeho myslenie bolo väčšinu času nastavené úplne inak a sústredené na skutočnosti, ktoré ho ako filozofa a ako človeka posúvali ďalej. To si vždy vyžadovalo pozorné počúvanie, spájanie súvislostí, prehodnocovanie nových informácií, schopnosť argumentovať.

Je teda úplne jedno, či sa pozrieme do praveku, antiky, alebo do súčasnosti. Rozhovor bol, je a vždy bude jedným z najdôležitejších prvkov v živote človeka. Aj dnes si tie najpodstatnejšie informácie odovzdávame prostredníctvom rozhovoru. Potrebujeme teda vedieť komunikovať efektívne, jasne, zaujímavo. 

Veď rozhovor formuje aj najpevnejšie osobné putá – sotva sa o tom dá pochybovať. Vždy keď sa snažíme byť lepšími partnermi v rozhovore, aktívne zlepšujeme aj svoje vzťahy a celkovú kvalitu života.

Máme teda skutočne pádnu výhovorku na to, aby sme zapracovali na svojej schopnosti viesť lepšie rozhovory?

6 tipov ako sa stať lepším partnerom v rozhovore

Keď sa učíme niečo nové, začíname vždy malými, ale vytrvalými krokmi. Prvé tóny na hudobných nástrojoch, prvé postavenie sa na korčuliach… Aj Aristoteles vysvetľoval, že stavbár sa stáva stavbárom tým, že stavia, a že odvahu získavame tak, že robíme odvážne veci. Dobrému dialógu sa teda môžeme učiť len tak, že budeme viesť dobré dialógy. Ako sa môžeme zlepšiť?

  • Pozorne počúvajte

Už dávno bolo dokázané, že niečo ako „multi-tasking v podstate neexistuje a človek len prepína z jednej činnosti na druhú, čo je napokon úplne kontraproduktívne. To isté platí aj o aktívnom a pozornom počúvaní. Lebo počuť ešte neznamená aj počúvať.

Možno si ani neuvedomujeme, aké zvuky, hluky alebo ruchy každý deň stretávame a spracúvame. Aj pri rozhovore vnímame rôzne zvuky na pozadí, svoje vlastné dýchanie, hlas človeka, ktorý sa s nami rozpráva. Ale skutočne ho aj počúvať si vyžaduje plné sústredenie. 

Pozorne počúvať tiež znamená základné zásady, na ktoré občas zabúdame – neskákať do reči, neprerušovať, nechať dokončiť myšlienku, nielen vetu. 

S tým všetkým súvisí aj:

  • Elektroniku odložte nabok

Nedokážeme byť pozorní, pokiaľ nám v tom bráni počítač, alebo mobil a notifikácie. Sotva zažijeme, že si niekto kontroluje emailovú schránku alebo sms-ky pri okienku na úrade alebo nechá mobil v hlasnom režime, keď ide do banky – samozrejme, veď potrebujeme pozorne počúvať, očakávame dôležité informácie. O čo dôležitejšie sú však slová, ktoré hovorí partner, dieťa, dobrý priateľ…

Pri kvalitnom, hoci aj bežnom dennom rozhovore (nie výmene rýchlych inštrukcií) by nemal bežať televízor, dokonca ani správy z rádia – sú veci, ktoré potrebujú ticho, aby zazneli jasne, zrozumiteľne a bez zbytočného nepochopenia sa alebo opakovania.

  • Premýšľajte

Premýšľať pred, počas aj potom, čo niečo v rozhovore vyslovíme alebo počujeme, je skutočne nad zlato. Tým pádom je jasný aj úmysel, sme pokojnejší v reakciách, nehovoríme len tak „do vetra” a slová získavajú väčšiu váhu, než by mali vyslovené len tak v rýchlosti.

Premýšľať počas počúvania znamená aj lepšie filtrovať informácie, ktoré získavame – snažíme sa oddeliť to ozaj podstatné od menej podstatného, to čo je v reakciách viac pocitové od rozumového, pravdivé od nepravdivého…

  • Správne sa pýtajte a argumentujte

Pri dobrom nastavení a vnímavom počúvaní sa vynoria aj správne otázky. Stále platí, že kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. A kto sa pýta správne, dozvie sa to podstatné. Vďaka trefným otázkam sa mnoho vecí v rozhovore môže objasniť, doplniť. 

S tým súvisí aj argumentovanie. Slovo argument sa nám niekedy môže podvedome spájať s hádkou, ale argumentovať, teda udávať dôvody, tvrdenia, dôkazy, je v zásade neutrálne. 

Ak je partnerom v rozhovore jasné, prečo tvrdia, čo tvrdia, dokážu lepšie a objektívnejšie porovnať svoje tvrdenia, nájsť rozdielnosti, aj spoločné črty a dokonca svoj názor alebo postoj prehodnotiť. 

  • Inšpirujte sa 

V súčasnosti sa vieme dostať k záznamom rôznych diskusií alebo prednášok odborníkov, o ktorých sa všeobecne mieni, že sú dobrými diskutérmi a/alebo rečníkmi. 

Pozorovaním a počúvaním kvalitného rečníka alebo zaujímavej, vecnej diskusie sa môžeme mnoho naučiť – ako si v mysli vytvoriť štruktúru a poriadok v tom, čo rozprávame, ako si neprotirečiť, ako predostrieť opačný názor, ako sa správne pýtať…

  • Čítajte

A napokon to „staré známe”, stokrát opakované: čítať, čítať, čítať (alebo v prípade audiokníh: počúvať, počúvať, počúvať). 

Na vedenie dobrého rozhovoru potrebujeme stále rozširovať svoj rozhľad, dopĺňať si slovnú zásobu, sledovať, ako myslia iní, konfrontovať svoje vlastné názory a postoje… Bez kvalitnej literatúry sa to nedá. A určite je dobré literatúru faktu alebo motivačnú literatúru z času na čas prestriedať nejakou overenou klasikou, knižnú „jednohubku” kvalitným veľkým príbehom… 

Ľudia, ktorí ozaj majú čo povedať, sú sčítaní a veľa premýšľajú.

Pretože rozhovoru patrí najviac času

Ľudia sa naučili rozprávať, komunikovať, aby si odovzdali informácie nevyhnutné pre život. Často premýšľam nad tým, či aj moje rozhovory zahŕňajú aspoň štipku nevyhnutnosti… Aby to neboli len prázdne a zbytočné „Slová. Slová. Slová.” ako smutne poznamenal Shakespearov Hamlet.

Nietzsche (v diele Ľudské, príliš ľudské) dal svojho času mužom radu:

„Manželstvo je dlhá konverzácia – keď sa chystáte oženiť, položte si otázku, či ozaj veríte, že si budete rozhovor s touto ženou užívať aj v starobe. Všetko ostatné v manželstve je prechodné, ale väčšina času, ktorý spolu strávite, bude venovaná rozhovoru.”

Táto myšlienka ma už dávno fascinuje – a nielen ako jedna zo zásadných kvalít partnerského vzťahu, ktorý má vydržať, ale aj preto, že som si uvedomila, akú podstatnú pravdu prezrádza o našich bežných vzťahoch, a najmä o našich rozhovoroch. 

Ozaj je to tak – všetko v živote je prechodné, ale rozhovor ostáva. Rezonujú v nás spomienky, ostré aj vľúdne slová, výčitky aj pochopenie. Mnohé zásadné momenty v živote sú sprevádzané buď rozhovorom alebo jeho absenciou…

Aké sú tie vaše rozhovory, na ktorých záleží?