Ako napísať knihu aneb disciplína musí byť

Určite ste to už počuli od rodičov alebo učiteľov: DISCIPLÍNA MUSÍ BYŤ! Sám si to veľmi dobre pamätám. Jedáleň, štvrtý ročník základnej školy, písal sa rok 194_ ale nie, 2001. Učiteľka ma nútila skonzumovať puding poliaty otrasným sirupom. Vôbec ju nezaujímalo, že neznášam puding s tou červenou gebuzinou. Podľa jej slov som bol nedisciplinovaný. Ako to dopadlo? Spýtajte sa mojich zvratkov na jej šatách.

Disciplína neznamená poslušnosť, vážení.

V skutočnosti ide o schopnosť držať sa vopred stanoveného plánu, ktorý by vás mal doviesť do cieľa, na ktorom Vám záleží.

Poďme však poporiadku.

Plne si uvedomujem, že žijeme v “mudrlantskej dobe”. Prečo by ste mi teda mali veriť? Iba krátko – vyštudoval som filmovú scenaristiku a dramaturgiu, som autorom troch celovečerných hraných filmov a jedného televízneho scenáru.

A teraz. Pri snahe písať si môžete všimnúť, že vás začnú chytať podivné symptómy. Ako:

  1. Stáva sa vám často, že svoj vlastný text odsúdite ešte pred jeho dokončením?
  2. Mávate skvelé nápady, ktoré počas tvorivého písania blednú a blednú, až kým text nezahodíte do koša, aby ste si pustili Fortnite alebo 9gag?
  3. Stáva sa Vám často, že preskakujete z projektu na projekt? Nedostanete sa ani cez polovicu a už ste presvedčení, že Vás osvietil nový, lepší nápad, s  ktorým prerazíte do slovenského showbiznisu?
  4. Stáva sa vám, že zízate na prázdnu stránku a neviete ako začať – inak povedané, dostali ste “spisovateľský blok”?

Ak na sebe registrujete niektorý z týchto nepríjemných symptómov, trpíte tzv. Lemraris Sebasabotaris.

Prosím, pozorne čítajte nižšie uvedené riadky. Je to vážne.

 

Syndróm perfekcionistického editora

Pokiaľ ste na sebe spozorovali prvé symptómy, moja rada znie nasledovne: Vypnite v sebe editora. Prvé verzie textov nestoja za nič, zmierte sa s tým.

Martin Scorsese povedal, že ak mu po prvom zhliadnutí hrubého strihu pripravovaného filmu nie je na vracanie, niečo je zle.

Dajte si preto sľub, že vaša prvá verzia textu bude stáť za starý zhnitý zemiak. Upokojí vás to a naruší izolovanú sústavu vnímania. Nebudete sa báť písať odvážne, nesmierne sa budete baviť a text, verte mi, dokončíte.

Syndróm tých, čo nepotrebujú návody

Čo však robiť, ak ste sa ráno pozreli do zrkadla a spozorovali na sebe symptóm číslo dva? Dovoľte mi, aby som vám oznámil, že vám chýba technika alebo plán. Inak povedané, predtým, než začnete s kvetnatými opismi a dialógmi, postavte si najprv kostru príbehu. Bude to vaša príbehová mapa, ktorá vás bude viesť naprieč dejom od začiatku až do konca.

Výhody? Príval vašich nápadov sa nezastaví, pretože budete poznať cestu do cieľa, inak povedané, váš mozog už nebude zaneprázdnený otázkou: „Čo ďalej?”.

Nezastavíte sa na pätnástej strane s vráskami na čele a depresiou v očiach. Práve naopak, budete doslova letieť príbehom ako taká stíhačka valiaca sa na mest… ale nie, ako taký vták poletujúci po oblohe.

Preto, vezmite do rúk svoju obľúbenú knihu a začnite s kostrou. Vypíšte si na papier jednotlivé obrazy alebo kapitoly príbehu do bodov. Spozorujete konštrukt. Rozplánujte si takýmto spôsobom svoj vlastný príbeh. V bodoch. Od začiatku do konca.

Navyše, vrelo vám odporúčam všímať si aj postavy. Nehanbite sa vypísať si na papier aj tie! Avšak pozor, nech vás nenapadne zapisovať ich detailné biografie!

Zameriavajte sa na zmenu. Všimnite si, ako sa postava vašej obľúbenej knihy chová na začiatku príbehu a ako na konci. Inými slovami, všímajte si ako sa vplyvom príbehu zmení. Zabezpečte, aby vývoj príbehu menil aj vaše postavy.

Syndróm studenej vifonky

Ak sa Vám častokrát stáva, že vás počas prác na jednom projekte osvieti, a vy si myslíte, že ste dostali nový, lepší nápad na knihu, odporúčam Vám nezačať ani s tou prvou. Púšťate sa do vifonky príliš skoro, ak mi rozumiete. Prakticky pijete horúcu vodu, zatiaľ čo chrumkáte umelohmotné stvrdnuté cestoviny. Moja rada? Buďte trpezliví, nechajte tie rezance najskôr uvariť! Ako na to?

Každý nápad overte formátom, ktorému nadávam “Idea”. Ide o voľné písanie na A4. Je to taký typ slovného rybárčenia, inak povedané hľadáte “príbeh, ktorý za to stojí.”

Skúmajte, zapisujte si myšlienky, hľadajte dokonalý konflikt. Hľadajte príbeh. Ak ho nenájdete, nevadí! Začnite s novou ideou! Idea môže mať aj stranu alebo aj desať strán, na počtoch nezáleží, iba na nápadoch.

Syndróm prázdnej strany

Nezízajte na prázdnu stranu. Vážne, nerobte to, jednak to škodí očiam a jednak nerobíte nič prospešné. To si radšej choďte zabehať. Dobrá rada? Nie! S týmto syndrómom treba bojovať!

Akonáhle pocítite strach z bielej práznej plochy, okamžite začnite písať, aj keby to malo byť vetou: Oukej, neviem ako začať, tak píšem o tom, ako neviem začať.

To nevadí, potrebujete iba štart. Inými slovami, potrebujete sa zohriať. Nezastavujte, len píšte a ono sa to chytí. Spomeňte si na starú dobrú škodu stodvacinu, vždy ju bolo treba len roztlačiť! Nestrácajte čas prvými vetami, verte mi, aj tak ich neskôr zmeníte ešte aspoň stokrát.

Opäť. Disciplína neznamená poslušnosť, ale schopnosť držať sa vopred stanoveného plánu, ktorý by Vás mal doviesť do cieľa, na ktorom Vám záleží.

Cieľ, na ktorom vám záleží

Venujte sa textom, činnostiam, na ktorých vám úprimne záleží. Nestrácajte čas činnosťami, ktoré sú vám šumafuk. Pokiaľ pracujete na príbehu, ktorý vás vlastne ani nezaujíma, pokiaľ nedokážete do tvorivého procesu zapojiť srdce, nerobte to. Verte mi, na svete neexistuje žiadna stratégia, ktorá Vám vybuduje v tomto smere disciplínu.

Čo sa vám snažím povedať? Niekedy nie je na vine nedostatok disciplíny. To, že sa vám nechce do práce nemusí znamenať, že ste ochoreli na Lemraris Sebasabotaris. V tomto prípade, ste jednoducho nastúpili na nesprávny vlak.

Dobre, ako ale zistím, že píšem ten správny príbeh?

Práve vyššie smenutý formát idei vám overí, či v danom vlaku nájdete svoje sedadlo alebo nie. Ak ste sa pristihli pri tom, že sa už dobrý týždeň venujete jednej a tej istej téme a že vaša idea narástla na úctyhodných desať strán, narazili ste na zlatú žilu.

Aj napriek vyššie zmienenému, vám ešte neodporúčam začať s prácou na projekte. Odložte ideu na mesiac alebo aspoň na dva týždne, následne si ju znovu prečítajte a ak stále vo vás vyvoláva nadšenie – začnite písať. Šetrite časom, písanie je totiž tá najťažšia práca na tomto svete.

Pomaly ďalej napíšeš

Slovo disciplína znie hrozivo. Wikipédia ju opisuje ako dodržiavanie príkazov a predpisov, zachovávanie stanoveného poriadku v práci, činnosti a celkovom správaní.

Ak ste si v nejakej motivačnej knihe prečítali: “Každý deň vstávajte ráno o piatej a čítajte alebo píšte!”, opovážte sa to urobiť! Tá motivačná kniha nevidí, či ste mamička s tromi deťmi, robotník, čo sa hanbí pred chlapmi priznať, že má super nápad na film o dvoch gayoch alebo manažér s umeleckým duchom.

Chcem Vám len odporučiť, aby ste tie knihy nebrali osobne a doslovne. Pre mamičku s tromi deťmi môže to vstávanie znamenať úplne niečo iné ako pre manažéra.

Moja posledná rada preto znie, nepreceňujte sa. Nedávajte si obrovské ciele, začnite najprv s krátkymi krokmi. Nemusíte každý deň vstávať o piatej ráno a napísať päťdesiat strán.

Namiesto toho začnite s jednou v akejkoľvek hodine, v ktorej sa Vám bude dať. Vytvárajte si reálne plány a postupne zvyšujte nároky. Alebo ak sa nedá, ani ich nezvyšujte, akurát zabezpečte, aby ste svoju prácu doviedli do konca. Schopnosť dodržiavať plán sa totiž buduje postupne. Neexistuje iná stratégia, len tá pomalá.

Záverom tohto listu by som vám chcel zaželať pevné nervy, kvalitnú klávesnicu, dobré nápady a schopnosť rozpoznať tie zlé. Momentálne sa cítim ako Jedi z filmov Star Wars, ktorý predáva svoje učenie Padawanovi. Pravda je však taká, že aj ja som Padawan – zelenáč. Autor tohto článku má totiž úplne rovnaký problém s disciplínou ako vy. Ako my všetci.

Preto, spisovatelia, scenáristi, žurnalisti a iní “isti”, nerobte z toho vedu a jednoducho začnite písať.