Pri učení angličtiny mi každý učiteľ vravel, ako je absolútne nemožné odpovedať na otázku bez uvedenia celej vetnej skladby. Ako napríklad otázka “Do you want a cup of coffee?” by mala nasledovať odpoveďou, “Yes, I do. Thank you.”, teda za podmienky, že tú kávu naozaj chcem a odmyslím si “nezdvorilú” ponuku v akej bola otázka formulovaná. Skutočnosť je však iná.

Jednou stránkou veci je naozaj sa spisovne vyjadrovať a približovať sa k dokonalosti, druhou však to, ako nás to všetkých brzdí v pokroku. Človek sa natoľko sám vystresuje, aby odpovedal dokonale a správne na položenú otázku, že keď táto naozaj padne, radšej od hanby nepovie nič, namiesto aby len odpovedal “Yes” or “No”.

Kam tým mierym? Rozhodne súhlasím s tým, aby sa človek učil správnemu vyjadrovaniu, lebo to je jediná cesta k tomu, ako sa zaraďovať do širšieho kontextu života a postupovať na fiktívnom rebríčku dokonalosti. No všetko má svoj čas.

Na začiatku sa človek musí prvorado osmeliť a začať jazyk používať. Aj keď lámavo a negramaticky, ale so snahou. Ľudia ak chcú rozumejú a veľká väčšina si váži snahu druhej strany hovoriť ich jazykom, miesto posunkou a často nepochopiteľných gestikulácií.

Zlepšovania budú prichádzať postupne. Treba začať slovíčkami, jednoduchými frázami, naučiť sa slovné spojenia, naberať postupne slovnú zásobu aby človek aj keď koktavo, ale predsa vyjadril svoj úmysel a potom to celé začať praxou čistiť.

Veľa učiteľov povie, že ak sa veci zle naučíš, už ich nezmeníš. Možno majú v niečom pravdu. Zlozvykom sa ťažko odúča. No ak je človek otvorený a nasáva veci s radosťou, skúša vnímať svoje okolie najlepšie ako to ide, aj zlozvyky po čase odpadnú a nahradia sa dobrým a správnym vyjadrovaním.

Avšak, ak je človek v strese z dokonalosti hneď od začiatku jeho pokrok zostane navždy limitovaným.