Stalo sa vám niekedy, že ste sa pri čítaní knihy rozplakali alebo vo vás kniha či audiokniha jednoducho vyvolala iné silné emócie?
Už dlho vieme, že čítanie má celý rad benefitov. Dnes sa chcem pozrieť na to, ako dokážu vymyslené príbehy vyprovokovať úplne reálnu emočnú reakciu − a v čom je to pre nás, a vlastne pre celý svet, dobré.
A keď hovorím čítanie, zahŕňam tu aj počúvanie. Už dávno sme si ujasnili, že počúvanie je čítanie a na emočný zážitok a rozvoj empatie majú audioknihy navlas rovnaký účinok ako písaný text. Občas dokonca aj lepší.
Prečo na vás príbeh tak pôsobí
Cieľom každého dobrého autora je pracovať so slovami a vystavať svoj príbeh tak, aby vo vás čítanie vyvolalo určité emócie. Pre knihy to platí niekoľkonásobne − schopnosť prežívať emócie je kľúčová pre to, aby ste sa ponorili do príbehu. Takže pokiaľ sa knihe podarí vás rozosmiať alebo rozplakať, deje sa presne to, čo by sa diať malo.
Premýšľali ste ale niekedy nad tým, ako to celé funguje?
Váš mozog totiž nevie rozlišovať medzi podnetom z reálneho sveta a podnetom, ktorý pochádza z fikcie. A pomáha tomu niečo, čomu sa v psychológii hovorí emotional transportation (emočné prenesenie) − proces, pri ktorom sa všetka vaša mentálna kapacita sústreďuje na udalosti, ktoré sa odohrávajú vo vnútri rozprávania.
Zabudnete na čas, nevnímate dianie okolo seba. Prežívate nový príbeh − a v tej chvíli vám jeho vnímanie spôsobuje úplne rovnaké emočné reakcie, aké by ste mali na reálne dianie okolo vás.
Vedci vykonávali štúdie, v rámci ktorých nechali ľudí čítať (mimochodom, čítali Jane Austen, takže skvelá voľba!) počas magnetickej rezonancie a skúmali, aké časti mozgu sa pri tejto aktivite rozsvietia. Očakávali, že to bude centrum spracúvania jazyka, to je jasné. Ale vtedy zistili, že to nie je všetko.
Takže keď hrdina v knihe cítil nejakú vôňu, v mozgu sa rozsvieti spánkový lalok (kde nájdete centrum reči), ale aj čuchový bulbus (ktorý vďaka celkom priamočiaremu názvu asi nemusím vysvetľovať). Ako keby ste tú vôňu cítili v realite.
A ak práve čítate scénu, kde hrdina uteká pred zloduchom, váš mozog reaguje rovnako, ako keby ste to boli vy, kto práve uteká. V tej chvíli ste vlastne do príbehu vtiahnutí a je to, akoby ste ho s postavami knihy priamo prežívali.
Tým pádom váš mozog registruje všetky udalosti, akoby sa diali priamo vám. Udalosti odohrávajúce sa na stránkach knihy sa na určitú dobu stávajú vašou novou realitou. A pretože váš mozog berie také podnety rovnako ako tie z reality, spracúva vzniknuté emócie úplne rovnakým spôsobom.
Prečo to tak je? Vznik určitej emócie vždy predchádza myšlienka. Vaše konanie prebieha takto:
Myšlienka > emócie > činy
Myšlienka vyvolaná čítaním (alebo priamo predstavená v knihe) spôsobí určitú emočnú reakciu a na túto emóciu potom zase reagujete nejakou činnosťou. Zasmejete sa, plačete…
Tento spôsob reagovania potom vysvetľuje aj tzv. knižnú opicu. Teda ten stav, ktorý nastane po dočítaní dobrej knihy. Stav, keď sa vám nechce vracať do skutočného sveta, ani sa púšťať do iného príbehu. Pretože nedokážete prestať myslieť na práve ukončený príbeh a postavy v ňom.
Aj na toto má psychológia vysvetlenie − vďaka preneseniu sa do príbehu ste ho priamo prežívali. A tak môžete po jeho skončení sa zažiť pocity smútku spôsobeného stratou. Či už postáv, ktoré akoby sa stali vašimi najbližšími priateľmi, alebo celého sveta, v ktorom sa vám páčilo a nechcete ho opustiť.
Pri čítaní dobrej knihy skrátka prežívate celý príbeh tak, akoby ste boli jeho súčasťou. Aj preto sa často hovorí, že čitateľ prežije tisíce životov.
A veľmi dobrou správou je, že môžete zostať pokojní, pokiaľ ste sa doteraz nepreniesli cez to, čo Voldemort urobil Cedricovi… A už viete, že je to úplne normálna reakcia. (Na chvíľku ma ospravedlňte, idem si nájsť vreckovku, asi mi niečo spadlo do oka.)
Celé to znie celkom logicky, však? Ale ako sa vlastne stane, že vás vôbec nejaký príbeh zvládne tak vtiahnuť a preniesť?
V tomto ohľade vnímam dve základné zložky − vás a text, ktorý čítate.
V prvom rade ide o kumšt autora, ktorý zvládne svoj príbeh odovzdať (alebo skôr poskladať) tak, aby vás vôbec zaujal. Vykresliť postavy a opísať miesta a situácie tak, aby ste si ich dokázali živo predstaviť. A nebavím sa o detailných opisoch, stačia aj dobre podané podnety.
A tú ďalšiu časť máte na starosti vy. Lepšie povedané, vaša predstavivosť a ešte oveľa viac to, čomu hovoríme empatia.
Prečo je empatia taká dôležitá
Slovník analytickej psychológie (Jolana Bucková a kol., 2006) hovorí, že empatia je „schopnosť vstúpiť do situácie a emočného rozpoloženia iného človeka a týmto spôsobom mu rozumieť citovo aj kognitívne“. Inými slovami − dokážete odhadnúť a chápať to, ako sa cíti niekto iný než vy.
A ako už asi viete zo svojho života, ide tu o úplný základ fungovania medziľudských vzťahov.
Empatia je súčasťou tzv. emočnej inteligencie − teda súboru schopností vnímať svoje emócie, aj emócie ostatných, pracovať s nimi a lepšie sa orientovať v spoločenských vzťahoch. Na tému emočnej inteligencie odporúčam audioknihu s rovnomenným názvom od Daniela Colemana, priekopníka EQ.
Empatia je pre medziľudské vzťahy absolútne kľúčová − v osobnom živote nám pomáha priblížiť sa jeden k druhému, nájsť pochopenie, pocit bezpečia, lepšie riešiť prípadné konflikty. V pracovnom prostredí zase môže pomôcť tímovej spolupráci alebo lepšiemu vyjednávaniu.
Ešte chvíľku sa ale zdržím pri pojmoch. Všeobecne sa totiž empatia delí na dva základné druhy − kognitívnu a emočnú.
Kognitívna empatia je vlastne prijatie inej perspektívy. Je to vaša schopnosť rozpoznať pocity niekoho iného, mať pre neho pochopenie, predstaviť si situáciu z jeho uhla pohľadu. Alebo ako sa hovorí, na chvíľu pocítiť, aké to je byť v jeho koži. (Ale naozaj iba obrazne, nie doslova.)
Emočná empatia zase spočíva v tom, že dané emócie sami cítite, alebo na ne nejakým spôsobom fyzicky reagujete, poprípade v reakcii na emócie niekoho druhého vnímate vlastné nové emócie.
Takže keď si predstavíte situáciu, že sa s vami kamarát dôverne rozpráva a pri tom plače, prejavom kognitívnej empatie je súcit, ktorý pociťujete. Poviete si, že mu nezávidíte jeho situáciu, musí teraz v živote riešiť X, Y a Z a nie je to jednoduchá vec. Prejavom emočnej empatie je túžba ho objať a utíšiť, rovnako aj vaše vlastné pocity zúfalstva, pretože neviete, ako mu máte pomôcť. Alebo to, že vás samotných to dojme.
Fun fact. Každý druh empatie vychádza z iného spôsobu spracovania podnetov. Vedci stále skúmajú ich fungovanie, ale zatiaľ výsledky štúdií smerujú k zaujímavému záveru − a to, že tieto dva systémy spracovania podnetov fungujú oddelene a nezávisle od seba.
Takže nepotrebujete sami pocítiť emócie iného človeka, aby ste boli schopní vnímať svet z jeho perspektívy. A čo je asi omnoho zaujímavejšie, dokážete sami aktívne cítiť emócie druhého človeka (alebo na ne fyzicky reagovať) bez toho, aby ste boli schopní pochopiť vec na intelektuálnej úrovni. Väčšinou máte samozrejme nejakú verziu oboch variantov, ale veci sa majú tak, že nutne to tak byť nemusí.
Vašu úroveň empatie samozrejme v prvom rade ovplyvňuje genetika. Rad štúdií napríklad dokázal, že ženy majú omnoho väčšie predpoklady rozpoznávať emócie ostatných ľudí.
Ale vedci už tiež dávno dokázali, že s empatiou môžete pracovať a v rámci spoločenského kontaktu a iných aktivít ju rozvíjať.
Aby som sa ale vrátila späť k čítaniu, empatia je schopnosť, ktorá vám pomáha v prenesení sa do deja. Vďaka vykresleniu postáv ich vidíte ako reálnych ľudí a hlavne vidíte svet z ich perspektívy a dokážete s nimi prežiť daný príbeh. Cítiť, čo cítia.
Spomeňte si na svoje obľúbené knihy a zvraty v nich. Cítili ste frustráciu, keď sa hlavnému hrdinovi nedarilo, alebo keď ho niekto zradil? Radosť, keď všetko dobre dopadlo? Dala by som vám konkrétne príklady, ale ako kráľovná spoilerov radšej nebudem hovoriť veci ako „keď táto postava umrela“... Vy si to určite dokreslíte sami.
A tu sa dostávame k časti, kde to chcem celé otočiť. Pretože už asi tušíte, čo zároveň vašu empatiu skvele rozvíja, však?
Prečo z vás čítanie fikcie robí lepšie človeka
Teraz, keď už viete, ako čítanie pôsobí na vaše emócie a čo zohráva veľkú úlohu, je načase pozrieť sa na to, ako vám to ako človeku buduje charakter. A na to musíme ostať pri empatii.
Ako je medzi ľuďmi dobre známe, čítanie rozvíja predstavivosť a jazykové znalosti. Medzi jeho najdôležitejšie prednosti ale patrí aj jeho schopnosť rozvíjať vašu empatiu, ktorá je pre medziľudské vzťahy a dobré spolunažívanie taká dôležitá.
V súčasnom svete je bohužiaľ úroveň empatie stále nižšia. Nedávne štúdie, vykonané na vysokoškolských študentoch amerických škôl, ukázali pokles empatie o celých 40 %.
Čítanie vám dáva možnosť vžiť sa do perspektívy iného človeka, než ste vy. S každou knihou a s každou postavou sa znovu skúšate ponoriť do perspektívy a pocitov niekoho iného. A ako to už býva, čím väčšiu prax máte, tým viac sa vaša schopnosť zlepšuje.
Preto vám literatúra pomáha lepšie chápať ľudí vo svojom okolí, byť lepším partnerom, rodičom, kolegom…
A nielen to, taká prax a skúsenosť s určitými javmi, emóciami a situáciami tiež pomáha boriť mýty a znižovať predsudky − napríklad voči menšinám.
Tentokrát sa Harryho Pottera nesnažím nanútiť ja, naozaj ho použili vedci v Taliansku, keď s deťmi v školách testovali vplyv literatúry na empatiu a toleranciu voči imigrantom.
V tejto štúdii rozdelili deti do dvoch skupín − jedna si mala prečítať scénu, v ktorej Harry dostane svoju paličku. Druhá polovica čítala úryvok, kde čistokrvný Draco Malfoy zhadzuje Hermionu, pretože nie je z čarodejníckej rodiny. O týždeň neskôr testovali prístup detí a už asi viete, ako to dopadlo − u tých, ktorí čítali scénu s Dracom a Hermionou, zaznamenali zlepšenie prístupu k imigrantom.
Nebudeme si klamať, základom nenávisti a odmietania je väčšinou malá skúsenosť a neznalosť. Je vždy veľmi ľahké odsúdiť niekoho, koho sme nepoznali ako človeka a hádzať ľudí do jedného vreca na základe nejakého spoločného menovateľa.
Ja si vždy spomeniem na jeden rozhovor so svojím dedom − aj keď je to banálna škatuľka, funguje na ilustráciu.
Dedo: „Všetci vysokoškoláci sú leňosi hlúpi a zlodeji!“ Ja: „Dedo, vieš, že študujem na výške, však?“ Dedo: „Ty nie, Peťa! Ty si výnimka!“
Existuje možnosť, že každý človek v určenej skupine je skrátka len človek a má svoje vlastnosti, potreby, pozitíva a negatíva, ktoré absolútne nezávisia od toho jedného spoločného menovateľa? Jasné, že áno!
Väčšina z nás nemá za život šancu stretnúť sa so všetkými rôznymi ľuďmi, ktorí žijú na tejto planéte, to je nerealistické. Ale s inými životnými hodnotami a skúsenosťami a problémami sa môžete zoznámiť práve skrze hrdinov kníh. A tak sa pre vás z nepochopiteľných vecí stane niečo, čomu porozumiete.
Kúzlo spočíva v tom, že akonáhle spoznáte človeka ako jednotlivca, prestanete naňho aplikovať predsudky, ktoré ste (možno aj nevedomky) mali voči skupine. A to isté neplatí len na menšiny, odlišné národnosti a vyznania. Platí to aj na možno bagatelizované problémy − napríklad tie psychické.
Keď strávite s dobre napísanou knihou čas v hlave človeka, ktorý trpí depresiami, váš svet a vnímanie tejto choroby sa zmení. Ste schopní v sebe nájsť pochopenie a súcit.
Literatúra vám pomôže veci zvažovať, chápať ostatných ľudí a byť tolerantnejší.
Ale zároveň pomôže napríklad aj tomu, že sa vy sami nebudete cítiť osamelo, pokiaľ ste niekedy zažili čokoľvek podobné tomu, čo je v knihách napísané. A verte, že existuje ozaj veľká šanca, že sa tak stane. Ako napísal autor James Baldwin:
„Myslíte si, že vaša bolesť a vaše zlomené srdce nemajú v dejinách obdobu, ale potom začnete čítať. Boli to práve knihy, ktoré ma naučili, že veci, ktoré ma v živote najviac mučia, sú zároveň tie isté veci, ktoré ma spájajú so všetkými ostatnými ľuďmi na planéte. V súčasnosti aj v minulosti.“
Pár tipov na záver
S rozvojom empatie vám pomáha naozaj každé dielo fikcie (pri čítaní literatúry faktu väčšinou k emočnému prepojeniu nedochádza − aj to vedci skúmali pomocou sekvenovania − ale závisí to aj od príbehovosti knihy).
Ale pokiaľ sa budete chcieť inšpirovať a pozrieť sa do hlavy niekoho iného alebo na miesto s tradíciami, o ktorých nemáte ani poňatia, mám pre vás pár tipov na audioknihy, ktoré vám presne taký výlet doprajú. Také osobné tipy na audioknihy, ktoré by na vás mohli mať veľký vplyv.
Lovec draků − Khaled Hosseini
Pozrite sa spolu s Amirom do Afganistanu v roku 1975. Zoznámte sa s jeho kultúrou a históriou − tou, o ktorej ste možno počuli len z druhej strany. V úžasnom príbehu o jednom silnom priateľstve.
Zůstaň se mnou − Ayobami Adebayo
Zoznámte sa skrze príbeh Yejide so životom v Nigérii a s hodnotami rodín. V pôsobivom príbehu o materskom pude, žiarlivosti a zúfalstve.
Jedna želva za druhou − John Green
Na prvý pohľad je to young adult detektívka, ale hlavná hrdinka trpí obsedantno-kompulzívnou poruchou rovnako ako autor knihy. A pokiaľ ste ľudí s takouto poruchou nikdy nechápali, teraz máte jedinečnú šancu to skúsiť.
Na západní frontě klid − Erich Maria Remarque
Na hodinách dejepisu sa často učíme o vojnách, ale dĺžky konfliktov a počty mŕtvych vojakov sú len strohými číslami na tabuli alebo v zošite, ku ktorým nemáme žiadny vzťah. Pretože sú jednoducho často neuchopiteľné. Táto audiokniha vám ukáže vojnu z pohľadu obyčajného človeka, ktorý bol pohltený situáciou a nemá inú možnosť.
Být normální je na hovno − Jonathan Mooney
Prejdite život s chlapcom, ktorého utláčal školský systém, pretože bol hyperaktívnym dyslektikom. Dopracujete sa až do bodu, keď ako motivačný rečník pomáha ľuďom aj s akýmikoľvek odchýlkami. Je to životopis s trochou psychológie, zmiešaný s históriou a osobitým humorom. Takže síce teoreticky nejde o fikciu, ale životopisná zložka je pomerne dosť príbehová a autorka tohto článku potvrdzuje emočný dopad.
Vinný od narodenia − Trevor Noah
Apartheid je jedna z ďalších vecí, ktoré si, myslím, nie každý dokáže predstaviť. Trevor Noah v ňom vyrastal − ba čo viac, bol priamym dôkazom zločinu svojich rodičov. Pozrite sa do úplne iného sveta, v ktorom má napríklad aj slovo Hitler úplne inú konotáciu.
PS: Pokiaľ vy sami máte tipy na knihy, ktoré vám zmenili pohľad na ľudí alebo svet, určite ich nechajte v komentároch, nech si môžem rozšíriť svoj už aj tak nezvládnuteľný zoznam kníh na prečítanie. 🙂
Snaží sa starať o to, aby vôbec ľudia vedeli, že nejaký Audiolibrix existuje. Vo voľnom čase ale pred ľuďmi uteká do Kosmíru alebo Ketterdamu. Hlavne sa jej nepýtajte na Brandona Sandersona, pokiaľ nemáte aspoň hodinu voľného času. Večery najradšej trávi stalkovaním Marka Mansona, Ryana Holidaya, alebo Toma Bilyeu. A často sa jej zdá, že sa kamaráti s Ryanom Reynoldsom a Blake Lively. Raz snáď…
Audioknižní experti z Audiolibrixu dostali za úlohu vybrať zo svojho obľúbeného žánru jedinú jednu audioknihu, ktorú by odporučili odvážnemu jedincovi ochotnému prebádať dosiaľ nepoznaný žáner. ...
Umelá inteligencia, ChatGPT, AI. Pojmy, ktoré na nás skáču zo všetkých strán, veľmi im nerozumieme, ale podľa všetkého je to niečo skvelé a zároveň desivé. ...
Stalo sa vám niekedy, že ste sa pri čítaní knihy rozplakali alebo vo vás kniha či audiokniha jednoducho vyvolala iné silné emócie?
Už dlho vieme, že čítanie má celý rad benefitov. Dnes sa chcem pozrieť na to, ako dokážu vymyslené príbehy vyprovokovať úplne reálnu emočnú reakciu − a v čom je to pre nás, a vlastne pre celý svet, dobré.
A keď hovorím čítanie, zahŕňam tu aj počúvanie. Už dávno sme si ujasnili, že počúvanie je čítanie a na emočný zážitok a rozvoj empatie majú audioknihy navlas rovnaký účinok ako písaný text. Občas dokonca aj lepší.
Prečo na vás príbeh tak pôsobí
Cieľom každého dobrého autora je pracovať so slovami a vystavať svoj príbeh tak, aby vo vás čítanie vyvolalo určité emócie. Pre knihy to platí niekoľkonásobne − schopnosť prežívať emócie je kľúčová pre to, aby ste sa ponorili do príbehu. Takže pokiaľ sa knihe podarí vás rozosmiať alebo rozplakať, deje sa presne to, čo by sa diať malo.
Premýšľali ste ale niekedy nad tým, ako to celé funguje?
Váš mozog totiž nevie rozlišovať medzi podnetom z reálneho sveta a podnetom, ktorý pochádza z fikcie. A pomáha tomu niečo, čomu sa v psychológii hovorí emotional transportation (emočné prenesenie) − proces, pri ktorom sa všetka vaša mentálna kapacita sústreďuje na udalosti, ktoré sa odohrávajú vo vnútri rozprávania.
Zabudnete na čas, nevnímate dianie okolo seba. Prežívate nový príbeh − a v tej chvíli vám jeho vnímanie spôsobuje úplne rovnaké emočné reakcie, aké by ste mali na reálne dianie okolo vás.
Vedci vykonávali štúdie, v rámci ktorých nechali ľudí čítať (mimochodom, čítali Jane Austen, takže skvelá voľba!) počas magnetickej rezonancie a skúmali, aké časti mozgu sa pri tejto aktivite rozsvietia. Očakávali, že to bude centrum spracúvania jazyka, to je jasné. Ale vtedy zistili, že to nie je všetko.
Takže keď hrdina v knihe cítil nejakú vôňu, v mozgu sa rozsvieti spánkový lalok (kde nájdete centrum reči), ale aj čuchový bulbus (ktorý vďaka celkom priamočiaremu názvu asi nemusím vysvetľovať). Ako keby ste tú vôňu cítili v realite.
A ak práve čítate scénu, kde hrdina uteká pred zloduchom, váš mozog reaguje rovnako, ako keby ste to boli vy, kto práve uteká. V tej chvíli ste vlastne do príbehu vtiahnutí a je to, akoby ste ho s postavami knihy priamo prežívali.
Tým pádom váš mozog registruje všetky udalosti, akoby sa diali priamo vám. Udalosti odohrávajúce sa na stránkach knihy sa na určitú dobu stávajú vašou novou realitou. A pretože váš mozog berie také podnety rovnako ako tie z reality, spracúva vzniknuté emócie úplne rovnakým spôsobom.
Prečo to tak je? Vznik určitej emócie vždy predchádza myšlienka. Vaše konanie prebieha takto:
Myšlienka > emócie > činy
Myšlienka vyvolaná čítaním (alebo priamo predstavená v knihe) spôsobí určitú emočnú reakciu a na túto emóciu potom zase reagujete nejakou činnosťou. Zasmejete sa, plačete…
Tento spôsob reagovania potom vysvetľuje aj tzv. knižnú opicu. Teda ten stav, ktorý nastane po dočítaní dobrej knihy. Stav, keď sa vám nechce vracať do skutočného sveta, ani sa púšťať do iného príbehu. Pretože nedokážete prestať myslieť na práve ukončený príbeh a postavy v ňom.
Aj na toto má psychológia vysvetlenie − vďaka preneseniu sa do príbehu ste ho priamo prežívali. A tak môžete po jeho skončení sa zažiť pocity smútku spôsobeného stratou. Či už postáv, ktoré akoby sa stali vašimi najbližšími priateľmi, alebo celého sveta, v ktorom sa vám páčilo a nechcete ho opustiť.
Pri čítaní dobrej knihy skrátka prežívate celý príbeh tak, akoby ste boli jeho súčasťou. Aj preto sa často hovorí, že čitateľ prežije tisíce životov.
A veľmi dobrou správou je, že môžete zostať pokojní, pokiaľ ste sa doteraz nepreniesli cez to, čo Voldemort urobil Cedricovi… A už viete, že je to úplne normálna reakcia. (Na chvíľku ma ospravedlňte, idem si nájsť vreckovku, asi mi niečo spadlo do oka.)
Celé to znie celkom logicky, však? Ale ako sa vlastne stane, že vás vôbec nejaký príbeh zvládne tak vtiahnuť a preniesť?
V tomto ohľade vnímam dve základné zložky − vás a text, ktorý čítate.
V prvom rade ide o kumšt autora, ktorý zvládne svoj príbeh odovzdať (alebo skôr poskladať) tak, aby vás vôbec zaujal. Vykresliť postavy a opísať miesta a situácie tak, aby ste si ich dokázali živo predstaviť. A nebavím sa o detailných opisoch, stačia aj dobre podané podnety.
A tú ďalšiu časť máte na starosti vy. Lepšie povedané, vaša predstavivosť a ešte oveľa viac to, čomu hovoríme empatia.
Prečo je empatia taká dôležitá
Slovník analytickej psychológie (Jolana Bucková a kol., 2006) hovorí, že empatia je „schopnosť vstúpiť do situácie a emočného rozpoloženia iného človeka a týmto spôsobom mu rozumieť citovo aj kognitívne“. Inými slovami − dokážete odhadnúť a chápať to, ako sa cíti niekto iný než vy.
A ako už asi viete zo svojho života, ide tu o úplný základ fungovania medziľudských vzťahov.
Empatia je súčasťou tzv. emočnej inteligencie − teda súboru schopností vnímať svoje emócie, aj emócie ostatných, pracovať s nimi a lepšie sa orientovať v spoločenských vzťahoch. Na tému emočnej inteligencie odporúčam audioknihu s rovnomenným názvom od Daniela Colemana, priekopníka EQ.
Empatia je pre medziľudské vzťahy absolútne kľúčová − v osobnom živote nám pomáha priblížiť sa jeden k druhému, nájsť pochopenie, pocit bezpečia, lepšie riešiť prípadné konflikty. V pracovnom prostredí zase môže pomôcť tímovej spolupráci alebo lepšiemu vyjednávaniu.
Ešte chvíľku sa ale zdržím pri pojmoch. Všeobecne sa totiž empatia delí na dva základné druhy − kognitívnu a emočnú.
Kognitívna empatia je vlastne prijatie inej perspektívy. Je to vaša schopnosť rozpoznať pocity niekoho iného, mať pre neho pochopenie, predstaviť si situáciu z jeho uhla pohľadu. Alebo ako sa hovorí, na chvíľu pocítiť, aké to je byť v jeho koži. (Ale naozaj iba obrazne, nie doslova.)
Emočná empatia zase spočíva v tom, že dané emócie sami cítite, alebo na ne nejakým spôsobom fyzicky reagujete, poprípade v reakcii na emócie niekoho druhého vnímate vlastné nové emócie.
Takže keď si predstavíte situáciu, že sa s vami kamarát dôverne rozpráva a pri tom plače, prejavom kognitívnej empatie je súcit, ktorý pociťujete. Poviete si, že mu nezávidíte jeho situáciu, musí teraz v živote riešiť X, Y a Z a nie je to jednoduchá vec. Prejavom emočnej empatie je túžba ho objať a utíšiť, rovnako aj vaše vlastné pocity zúfalstva, pretože neviete, ako mu máte pomôcť. Alebo to, že vás samotných to dojme.
Fun fact. Každý druh empatie vychádza z iného spôsobu spracovania podnetov. Vedci stále skúmajú ich fungovanie, ale zatiaľ výsledky štúdií smerujú k zaujímavému záveru − a to, že tieto dva systémy spracovania podnetov fungujú oddelene a nezávisle od seba.
Takže nepotrebujete sami pocítiť emócie iného človeka, aby ste boli schopní vnímať svet z jeho perspektívy. A čo je asi omnoho zaujímavejšie, dokážete sami aktívne cítiť emócie druhého človeka (alebo na ne fyzicky reagovať) bez toho, aby ste boli schopní pochopiť vec na intelektuálnej úrovni. Väčšinou máte samozrejme nejakú verziu oboch variantov, ale veci sa majú tak, že nutne to tak byť nemusí.
Vašu úroveň empatie samozrejme v prvom rade ovplyvňuje genetika. Rad štúdií napríklad dokázal, že ženy majú omnoho väčšie predpoklady rozpoznávať emócie ostatných ľudí.
Ale vedci už tiež dávno dokázali, že s empatiou môžete pracovať a v rámci spoločenského kontaktu a iných aktivít ju rozvíjať.
Aby som sa ale vrátila späť k čítaniu, empatia je schopnosť, ktorá vám pomáha v prenesení sa do deja. Vďaka vykresleniu postáv ich vidíte ako reálnych ľudí a hlavne vidíte svet z ich perspektívy a dokážete s nimi prežiť daný príbeh. Cítiť, čo cítia.
Spomeňte si na svoje obľúbené knihy a zvraty v nich. Cítili ste frustráciu, keď sa hlavnému hrdinovi nedarilo, alebo keď ho niekto zradil? Radosť, keď všetko dobre dopadlo? Dala by som vám konkrétne príklady, ale ako kráľovná spoilerov radšej nebudem hovoriť veci ako „keď táto postava umrela“... Vy si to určite dokreslíte sami.
A tu sa dostávame k časti, kde to chcem celé otočiť. Pretože už asi tušíte, čo zároveň vašu empatiu skvele rozvíja, však?
Prečo z vás čítanie fikcie robí lepšie človeka
Teraz, keď už viete, ako čítanie pôsobí na vaše emócie a čo zohráva veľkú úlohu, je načase pozrieť sa na to, ako vám to ako človeku buduje charakter. A na to musíme ostať pri empatii.
Ako je medzi ľuďmi dobre známe, čítanie rozvíja predstavivosť a jazykové znalosti. Medzi jeho najdôležitejšie prednosti ale patrí aj jeho schopnosť rozvíjať vašu empatiu, ktorá je pre medziľudské vzťahy a dobré spolunažívanie taká dôležitá.
V súčasnom svete je bohužiaľ úroveň empatie stále nižšia. Nedávne štúdie, vykonané na vysokoškolských študentoch amerických škôl, ukázali pokles empatie o celých 40 %.
Čítanie vám dáva možnosť vžiť sa do perspektívy iného človeka, než ste vy. S každou knihou a s každou postavou sa znovu skúšate ponoriť do perspektívy a pocitov niekoho iného. A ako to už býva, čím väčšiu prax máte, tým viac sa vaša schopnosť zlepšuje.
Preto vám literatúra pomáha lepšie chápať ľudí vo svojom okolí, byť lepším partnerom, rodičom, kolegom…
A nielen to, taká prax a skúsenosť s určitými javmi, emóciami a situáciami tiež pomáha boriť mýty a znižovať predsudky − napríklad voči menšinám.
Tentokrát sa Harryho Pottera nesnažím nanútiť ja, naozaj ho použili vedci v Taliansku, keď s deťmi v školách testovali vplyv literatúry na empatiu a toleranciu voči imigrantom.
V tejto štúdii rozdelili deti do dvoch skupín − jedna si mala prečítať scénu, v ktorej Harry dostane svoju paličku. Druhá polovica čítala úryvok, kde čistokrvný Draco Malfoy zhadzuje Hermionu, pretože nie je z čarodejníckej rodiny. O týždeň neskôr testovali prístup detí a už asi viete, ako to dopadlo − u tých, ktorí čítali scénu s Dracom a Hermionou, zaznamenali zlepšenie prístupu k imigrantom.
Nebudeme si klamať, základom nenávisti a odmietania je väčšinou malá skúsenosť a neznalosť. Je vždy veľmi ľahké odsúdiť niekoho, koho sme nepoznali ako človeka a hádzať ľudí do jedného vreca na základe nejakého spoločného menovateľa.
Ja si vždy spomeniem na jeden rozhovor so svojím dedom − aj keď je to banálna škatuľka, funguje na ilustráciu.
Dedo: „Všetci vysokoškoláci sú leňosi hlúpi a zlodeji!“
Ja: „Dedo, vieš, že študujem na výške, však?“
Dedo: „Ty nie, Peťa! Ty si výnimka!“
Existuje možnosť, že každý človek v určenej skupine je skrátka len človek a má svoje vlastnosti, potreby, pozitíva a negatíva, ktoré absolútne nezávisia od toho jedného spoločného menovateľa? Jasné, že áno!
Väčšina z nás nemá za život šancu stretnúť sa so všetkými rôznymi ľuďmi, ktorí žijú na tejto planéte, to je nerealistické. Ale s inými životnými hodnotami a skúsenosťami a problémami sa môžete zoznámiť práve skrze hrdinov kníh. A tak sa pre vás z nepochopiteľných vecí stane niečo, čomu porozumiete.
Kúzlo spočíva v tom, že akonáhle spoznáte človeka ako jednotlivca, prestanete naňho aplikovať predsudky, ktoré ste (možno aj nevedomky) mali voči skupine. A to isté neplatí len na menšiny, odlišné národnosti a vyznania. Platí to aj na možno bagatelizované problémy − napríklad tie psychické.
Keď strávite s dobre napísanou knihou čas v hlave človeka, ktorý trpí depresiami, váš svet a vnímanie tejto choroby sa zmení. Ste schopní v sebe nájsť pochopenie a súcit.
Literatúra vám pomôže veci zvažovať, chápať ostatných ľudí a byť tolerantnejší.
Ale zároveň pomôže napríklad aj tomu, že sa vy sami nebudete cítiť osamelo, pokiaľ ste niekedy zažili čokoľvek podobné tomu, čo je v knihách napísané. A verte, že existuje ozaj veľká šanca, že sa tak stane. Ako napísal autor James Baldwin:
Pár tipov na záver
S rozvojom empatie vám pomáha naozaj každé dielo fikcie (pri čítaní literatúry faktu väčšinou k emočnému prepojeniu nedochádza − aj to vedci skúmali pomocou sekvenovania − ale závisí to aj od príbehovosti knihy).
Ale pokiaľ sa budete chcieť inšpirovať a pozrieť sa do hlavy niekoho iného alebo na miesto s tradíciami, o ktorých nemáte ani poňatia, mám pre vás pár tipov na audioknihy, ktoré vám presne taký výlet doprajú. Také osobné tipy na audioknihy, ktoré by na vás mohli mať veľký vplyv.
Lovec draků − Khaled Hosseini
Pozrite sa spolu s Amirom do Afganistanu v roku 1975. Zoznámte sa s jeho kultúrou a históriou − tou, o ktorej ste možno počuli len z druhej strany. V úžasnom príbehu o jednom silnom priateľstve.
Zůstaň se mnou − Ayobami Adebayo
Zoznámte sa skrze príbeh Yejide so životom v Nigérii a s hodnotami rodín. V pôsobivom príbehu o materskom pude, žiarlivosti a zúfalstve.
Jedna želva za druhou − John Green
Na prvý pohľad je to young adult detektívka, ale hlavná hrdinka trpí obsedantno-kompulzívnou poruchou rovnako ako autor knihy. A pokiaľ ste ľudí s takouto poruchou nikdy nechápali, teraz máte jedinečnú šancu to skúsiť.
Na západní frontě klid − Erich Maria Remarque
Na hodinách dejepisu sa často učíme o vojnách, ale dĺžky konfliktov a počty mŕtvych vojakov sú len strohými číslami na tabuli alebo v zošite, ku ktorým nemáme žiadny vzťah. Pretože sú jednoducho často neuchopiteľné. Táto audiokniha vám ukáže vojnu z pohľadu obyčajného človeka, ktorý bol pohltený situáciou a nemá inú možnosť.
Být normální je na hovno − Jonathan Mooney
Prejdite život s chlapcom, ktorého utláčal školský systém, pretože bol hyperaktívnym dyslektikom. Dopracujete sa až do bodu, keď ako motivačný rečník pomáha ľuďom aj s akýmikoľvek odchýlkami. Je to životopis s trochou psychológie, zmiešaný s históriou a osobitým humorom. Takže síce teoreticky nejde o fikciu, ale životopisná zložka je pomerne dosť príbehová a autorka tohto článku potvrdzuje emočný dopad.
Vinný od narodenia − Trevor Noah
Apartheid je jedna z ďalších vecí, ktoré si, myslím, nie každý dokáže predstaviť. Trevor Noah v ňom vyrastal − ba čo viac, bol priamym dôkazom zločinu svojich rodičov. Pozrite sa do úplne iného sveta, v ktorom má napríklad aj slovo Hitler úplne inú konotáciu.
PS: Pokiaľ vy sami máte tipy na knihy, ktoré vám zmenili pohľad na ľudí alebo svet, určite ich nechajte v komentároch, nech si môžem rozšíriť svoj už aj tak nezvládnuteľný zoznam kníh na prečítanie. 🙂
Zdieľaj článok
Audioknižný experiment: Vybrali sme najlepšie audioknihy z obľúbených žánrov
Veľký audioknižný prieskum 2023
Umelá inteligencia: už ste sa s ňou stretli?