Žijeme v elektronickom panoptiku?

Akým slovom by ste označili našu spoločnosť? Ako prvé vás asi napadnú slová ako moderná či postmoderná, demokratická, globálna alebo konzumná. Ale čo napríklad taká spoločnosť dohľadu?

Často si to neuvedomujeme. Do internetových formulárov zadávame naše mená, bydlisko, telefónne čísla a dátumy narodenia. Keď ideme niečo vybaviť na úrad, úradník všetko zadáva do počítača, prihlásenie na vysokú školu možno urobiť z pohodlia domova cez internet a zadávanie čísla karty v e-shopoch nás už tiež nezarazí.

Všetky tieto úkony však zanechávajú elektronickú stopu. Stopu, vďaka ktorej vaše osobné údaje môžu putovať po celom svete, stopu, vďaka ktorej funguje personalizovaná reklama, stopu, vďaka ktorej sa dá vystopovať váš pohyb na webe aj svete.

Do akej miery žijeme v spoločnosti dohľadu? Ako veľmi sme nevedomky sledovaní a ako sú naše dáta používané? Je to vôbec etické? A môžeme dokonca povedať, že žijeme v elektronickom panoptiku?

Čo je to dohľad?

Dohľad môžeme vnímať dvojakým spôsobom. Na jednej strane je to prejav starosti o niečo alebo niekoho, napríklad keď rodič chráni svoje dieťa. Opatrovateľky, monitory dychu aj vlastné oči sú nástrojmi, ktorými dohliadame na bezpečie nášho potomka.

Na druhej strane sú dohľadom aj praktiky, ktoré zhromažďujú naše citlivé dáta, zasahujú do osobného i súkromného života a sú využívané pre rôzne praktiky od reklamy až po nelegálnu činnosť.

Teoretik David Lyon, pravdepodobne najvýznamnejšia osobnosť dohľadových štúdií (surveillance studies) súčasnosti, dohľad definoval hneď niekoľkými spôsobmi, ale vždy sa zhoduje v jednom – dohľad je systematický zber a spracovanie osobných údajov, a to za účelom ovplyvňovania a riadenia tých, od ktorých boli získané. Spravidla je to zamerané na jednotlivca alebo nejako definovanej skupiny.

Moc, dohľad a disciplinovaná spoločnosť

V dohľadových štúdiách však figuruje ešte iná veľmi známa osobnosť – Michel Foucault. Ten síce nebol teoretikom dohľadu, ale rozhodne sa podieľal na súčasnej verzii toho, ako ho vnímame.

Do devätnásteho storočia sa moc uplatňovala hlavne fyzickými trestami a psychickým nátlakom. Moc bola uplatňovaná nejakým suverénom, ktorého vôľu ľudia konali – panovník, starosta, vojenský generál a pod. Skvele je to vidieť napríklad na Machiaveliho postave vladára.

Foucault však tvrdí, že moc nie je sústredená len v jedných rukách, ale že prestupuje celú spoločnosť – mocenské vzťahy nenájdete len smerom k panovníkovi, ale uplatňujú sa aj v škole, nemocnici alebo rodine.

Od 19. storočia bola spoločnosť disciplinovaná. Nekládol sa už dôraz na fyzické trestanie, ale na prevýchovu. Ľudia sa stali podriadenými a poslušnými vzhľadom k nejakej vonkajšej autorite. Lenže ako sa postarať o tú disciplínu? Dohľadom. Keď na ľudí bolo dohliadané, boli nútení správať sa podľa danej normy, boli podriadení, disciplinovaní.

S niečím takým ste sa určite stretli aj vy. Keď ste v práci v kancelárii so svojím nadriadeným, pracujete usilovnejšie a efektívnejšie, ako keď nie ste „pod dohľadom“, rovnako tak to funguje aj u detí v škole. Keď majú hodinu sa svojou fyzikárkou, správajú sa oveľa ukáznejšie, ako keď majú niekoho na suplovanie (alebo niekedy aj opačne).

A práve myšlienka disciplinovanej spoločnosti a dohľadu bola skvelým základom pre vznik panoptika.

Panoptikum

Panoptikum opisuje architektonickú figúru väzenia, ktorej autorom je Jeremy Bentham. Možno ste o panoptiku nikdy nepočili, ale niektoré naozaj boli postavené – treba Presidio Modelo na Kube, ale inšpiroval sa ním aj Millbank Prison v Londýne.

Jedná sa o kruhovú budovu, po obvode ktorej sú rozmienené cely. Každá cela má dve okná, jedno vo vonkajšom a jedno v vnútornom obvode, teda nimi prechádza svetlo. Uprostred je strážna veža, která má okná zodpovedajúce vnútorným oknám ciel. Vo strážnici je strážnik, ktorý vidí do všetkých ciel. Vďaka protisvetle však väzni nevidí strážného.

Pointa? Väzni majú neustále pocit, že sú sledovaní, pretože nemôžu vedieť, či je vo veži strážnik alebo nie. Preto sú oveľa poslušnejší, vzornejší a disciplinovanejší.

Rovnaký model sa dnes môže uplatňovať v elektronickom dohľade. A už sa ani nemusí stavať väzenie. Ako už bolo povedané v úvode, všetci zanechávame elektronickú stopu, vďaka ktorej môžeme byť sledovaní. A nikdy si nie sme stopercentne istí, či nás zrovna niekto sleduje alebo nie.

Spoločnosť kontroly a elektronického dohľadu

Sám Foucault si uvedomoval, že jeho koncept disciplinovanej spoločnosti je časovo obmedzený a čoskoro ho niečo vymení. A podľa Gillesa Deleuza i ďalších teoretikov je to spoločnosť kontroly.

Spoločnosť kontroly je úzko spätá s rozvojom moderných komunikačných a informačných technológií. Ľudia už nie sú zatváraní do väzníc a inštitúcií, ale otvára sa priestor aj pohyb. Kontrolu od dozorcov preberajú počítačové operácie.

Informačné technológie nás teraz obklopujú takmer na každom kroku. V zásadě nie je možné vyhnúť sa kamerovým systémom, elektronickým zariadeniam a ďalším nástrojom, ktoré o nás zhromažďujú dáta. To vedie k tomu, že každý máme hneď niekoľko dáta dvojníkov.

Dáta dvojníci sú digitálné kópie nás samých, len nie sú z uhlíkov, ale z jednotiek a núl. Jeden dáta dvojník existuje na mestskom úrade, ktorý vám vydal doklady, ďalší žije napríklad vo vašej tramvajenke a jeden býva vo vašom počítači na Facebooku.

To, koľko je o vás zozbieraných dát, môže viesť k pomerne znepokojujúce myšlienke – žijeme v spoločnosti dohľadu. Ale je to naozaj tak?

Väčšina teoretikov (napríklad G. T. Marx alebo Roger Clarke) sa zhodne na tom, že sú v spoločnosti dohľadu centrom záujmu každodenné praktiky a osobné údaje uživateľov. Zhrmažďujú sa najrôznejšie informácie (tzv. dataveillance), ktoré môžu byť používané na ďalšie účely – marketing, spotreba, prieskumy mienky a náštěvnosti a pod. Cieľom spoločnosti kontroly ale nie je presadzovanie totalitnej moci.

Niekoľko foriem elektronického dohľadu vás už isto napadlo. Trebárs kamerové systémy, prostredníctvom ktorých vás niekto môže sledovať v reálnom čase, hoci sa nachádza na druhom konci sveta. Telefóny, vďaka ktorým môžete s niekým nepretržite komunikovať a ktoré môžu sledovať váš pohyb. Elektronická databáza školských známok a dochádzky, kedy sa rodičia môžu kedykoľvek pozrieť na výsledky svojho dieťaťa. Platenie kreditnými kartami, alebo obyčajné surfovanie po internete. Kam sa pohneme, tam zanechávame nejakú stopu, podľa ktorej sme dohľadateľní.

Zároveň ale môžeme zanechávať stopy aj o ostatných.

Vďaka moderným technológiám môžeme byť pri mnohých udalostiach, je čím ďalej tým ťažšie prispôsobiť politickú propagandu jedinej myšlienke a utajovanie informácií sa stáva oveľa ťažšie. Môžeme v zásade čokoľvek nahrať alebo vyfotiť na telefón a behom niekoľkých sekúnd to je na internete a už len ťažko sa to zastaví. Správy sa môžu v reálnom čase vysielať do celého sveta. A reportéri môžu byť obyčajní ľudia.

S tým však tiež súvisí to, že hlavnou výpovednou hodnotou mediálnych správ už nie je pravdivosť, ale emócie. Je to totiž práve rýchlosť, ktorá vytvára ilúziu pravdy, nie samotné oznámenie. Preto sa toľko darí šíreniu poplašných správ a fakenews.

Je dôležité si ale uvedomiť, že informačné technológie nie sú len strašiakom, ktorý z nás má vymámiť čo najviac dát. Napriek tomu by sme mali brať na vedomie to, že neslúži len ku kontrole nás samých, ale ich prostredníctvom môžeme kontrolovať aj ostatných.

Vidieť je to trebárs na sociálnych sieťach, kde sa stávame jak kontrolórmi, tak kontrolovanými. Zdieľaním obsahu a aktivitou na sociálnych sieťach totiž nielen kontrolujeme ostatných, ale stávame sa aj kontrolovanými. Navyše nás v tomto prípade ovláda aj určitá ľudská potreba zdieľania a voyerstva, takže veľa obsahu zdieľame verejne.

Elektronický dohľad v praxi

Kamerové systémy, odpočúvanie, RFID čipy, zamestnanecké karty, geolokalizačné siete s voľným prístupom, biometrické doklady, skenery… To je len krátky zoznam dohľadových mechanizmov, s ktorými sa stretávame v súkromnom aj verejnom priestore.

Skvelým príkladom panoptického usporiadania v reálnom živote môže byť pracovné prostredie. Niektorí zamestnávatelia okrem obyčajných kamier, využívajú aj najrôznejšie softvéry, ktorými sledujú prácu zamestnanca priamo v jeho počítači – zamestnávateľ tak zistí, akými činnosťami trávil zamestnanec pracovnú dobu a keď sa napr. príliš venoval súkromnej komunikácii a hraniu hier, môže z toho vyvodiť najrôznejšie dôsledky. A zároveň zamestnanci majú neustály pocit, že sú sledovaní, čo v nich tiež vyvoláva strach z trestu.

Prítomnosť panoptických aspektov vo sfére dohľadu však nemusí nutne znamenať, že naozaj žijeme v elektronickom panoptiku – vo väzení, kde sme sledovaní pomocou moderných technológií a v neustálom strachu, že môžeme byť práve sledovaní a následne aj trestaní.

Ruka v ruke idú s dohľadom i faktory ako sú bezpečnosť, zdravotnícka starostlivosť a starosť. Ak niekde narazíte na označenie našej spoločnosti ako panoptickej, je to väčšinou len preto, že sa daný autor či teoretik prílišne zameriava na to negatívne.

To tvrdí aj Lyon – keď označíme spoločnosť ako spoločnosť dohľadu, bude automaticky vnímaná negatívne. Je ale dôležité si uvedomiť, že dohľad nie je v spoločnosti rozvrstvený rovnomerne a oveľa väčší je napr. v armáde ako v oblasti konzumu. A stále platí, že najdôležitejšie je zabezpečenie bezpečia a ochrany.

Vážne sa zhromažďujú naše dáta?

Mnoho internetových stránok má vlastný algoritmus, ktorý jej vzhľad prispôsobuje podľa dát, ktoré od vás získala. Amazon prispôsobuje stránku tak, aby vám bola čo najviac na mieru, a vy ste toho nakúpili čo najviac. Facebook uspôsobuje váš feed tak, aby ste videli príspevky, čo vás zaujímajú najčastejšie (a podľa môjho subjektívneho názoru im to žalostne nejde, pretože vidím skôr hromadu blbostí – ale možno je to problém samotného Facebooku). Google vám personalizuje reklamu.

Dohľad a zhromažďovanie informácií siaha ale ešte ďalej. Teraz si napríklad môžete vypočuť audioknihu Trvalý záznam od bývalého príslušníka CIA a NSA, ktorý v roku 2013 zverejnil záznamy o systéme, ktorý je budovaný pre sledovanie všetkých amerických telefónov, e-mailov i textoviek. Znamenalo by to, že už sa nebudú sledovať len vybraní jednotlivci, ale rovno celé krajiny.

Určite ste tiež počuli o organizácii Wikileaks, ktorá anonymne zverejňuje najrôznejšie tajné dokumenty. Sú medzi nimi aj dokumenty o technikách dohľadu a hackovania, napríklad Vault7 či Spy Files Russia.

Čítali ste niekedy zmluvné podmienky Facebooku? Možno vás prekvapí, koľko a akých dát o vás zhromažďujú. A navyše, vedeli ste, že si môžete požiadať o všetky dáta, ktoré od vás Facebook získal? Mojich dát bolo v balíčku viac ako 3GB – všetko, čo som kedy napísala alebo nahrala, všetky fotky, obrázky i konverzácie z messengera, či už zmazané alebo nie, tam boli. Nehovoriac o tom, že Facebook konečne sprístupnil dáta, ktoré o vás zhromažďuje i mimo svoje stránky – nájdete tam všetky stránky, ktoré o vás s Facebookom zdieľa niektoré informácie.

Pozbierané dáta sú vám povinné na vaše vyžiadanie poskytnúť aj ďalšie sociálne siete a stránky, trebárs Tinder, o ktorom existuje skvelý článok o francúzskej novinárke, ktorá si o dáta zažiadala a prišlo jej cez 800 strán zozbieraných dát. Nielen z Tinderu samotného, ale aj z ďalších prepojených sietí, ako je Instagram.

A tiež nesmieme zabudnúť na škandál o predávaní citlivých dát Facebook-Cambridge Analytica.

Svoje dáta by sme si mali chrániť ale aj z ďalších dôvodov, než len kvôli zhromažďovaniu. Drvivá väčšina stránok, ktoré o vás niektoré dáta zhromaždila, ich využíva len na vlastné účely a rozhodne s nimi nemá v úmysle obchodovať alebo ich ďalej predávať. To ale neznamená, že tie dáta nemôžu uniknúť, trebárs hackerským útokom.

Len pre zaujímavosť, najviac dát uniklo zo spoločnosti Adobe (2013, 153 miliónov záznamov o používateľoch), Adult friend finder (2016, 412 miliónov účtov), eBay (2014, 145 miliónov užívateľov), LinkedIn (2012 a 2016, 165 miliónov účtov) alebo Yahoo (3 bilióny účtov v rokoch 2013 a 2014). V roku 2011 tiež miliónom užívateľov Playstationu ukradli citlivé dáta vrátane čísiel kreditných kariet, čo viedlo k uzavretiu Playstation Network na celých 24 dní.

Žijeme v elektronickom panoptiku?

Žijeme v spoločnosti, kedy môže byť sledovaný náš pohyb, ale nežijeme v spoločnosti, kde by tieto dáta boli účelne využívané pre našu poslušnosť. Žijeme v spoločnosti, kedy je do veľkej miery dohľad využívaný nie pre naše ovládanie, ale pre našu bezpečnosť.

Možno, že keď budete chodiť po ulici a pozorovať, či niekde nie je kamera, bude vás to znervózňovať. Ale keď vám niekto ukradne peňaženku, budete za taký záznam veľmi radi. Nehovoriac o tom, že vyrábanie a nakladanie s kamerovými záznamami podlieha prísnym smerniciam.

Mali by sme premýšľať o tom, čo dávame na internet a ako sa na ňom správame. Nemali by sme klikať na pochybné odkazy a otvárať nevyžiadané prílohy v e-maile. Nemali by sme využívať anonymity siete k šíreniu fakenews, trollingu alebo kyberšikane (to sú navyše tie chvíle, kedy môžete byť účelne vypátraní).

Nemali by sme bez rozmyslu oznamovať naše osobné údaje, nedávať ani nebrať občiansky preukaz do zástavy, nemať na kreditnej karte napísaný pin. A mali by sme si pravidelne meniť heslá, ideálne mať nastavené dvojfázové overenie.

Jednou vecou je, keď sú vaše citlivé dáta využité pre neškodný výskum alebo marketingové účely, druhou vecou je, keď sa dostanú do rúk osobám, ktoré sa živia nelegálnou nekalou činnosťou – ako som uviedla na príkladoch o kúsok vyššie.

Žijeme teda v elektronickom panoptiku? Áno aj nie. Žijeme v spoločnosti dohľadu, sme sledovaní a sú o nás zbierané dáta. Napriek tomu do doby Veľkého brata máme ešte ďaleko.

Čo ale neznamená, že nemusíme byť vôbec obozretní. Rovnako ako si chránime náš majetok, zamykáme dvere od domu aj auta, mali by sme si chrániť aj naše osobné aj virtuálne dáta.