Prečo sú detektívky a thrillery taký populárny žáner

Som veľkou fanúšičkou detektívok a thrillerov. A určite v tom nie som sama! Aj z nášho Veľkého audioknižného prieskumu viem, že hoci sú na vzostupe aj ďalšie žánre, detektívky a thrillery si na rebríčku obľúbenosti stále držia prvé miesto.

Prečo to tak je a čo nás k takémuto počúvaniu vedie?

Nedávno som s jednou našou vernou zákazníčkou, taktiež veľkou fanúšičkou žánru detektívky a thrillery, riešila obľubu tohto fenoménu. Padli otázky typu: Nie je to nezdravé? Nie sme vlastne divné, keď svoj voľný čas venujeme príbehom plným vrážd, krvi, násilia a úzkostnej atmosféry?

Rozhodla som sa teda pre nás všetkých pustiť do detektívnej práce, preskúmať tieto otázky a porovnať ich s tým, ako to cítim ja. Obľuba žánru detektívok a thrillerov je totiž aj v ostatných médiách – filmoch, seriáloch, videohrách, knihách – stále väčšinovou záležitosťou.

Prečo radi dobrovoľne prežívame strach?

Prvou otázkou je teda kúzelné „prečo?“. Prečo vyhľadávame žáner, ktorý vzbudzuje predovšetkým toľko strachu a napätia? Veď logické by bolo sa tejto negatívnej emócii vyhýbať.

Núka sa odpoveď, že nám to zrejme niečo prináša – a súhlasia s ňou aj psychológovia. Jednou zo psychologických teórií, ktoré sa zaoberajú strachom, je takzvaná teória prenosu vzrušenia.

Jej autorom je Dolf Zillmann, profesor psychológie na univerzite v Alabame, ktorý koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia skúmal spojitosť agresie a emócií v súvislosti s médiami. Jeho teória tvrdí, že strach stimuluje mozgové centrá, ktoré majú u zvierat za následok napríklad útek alebo útok – u človeka však tento stimul môže byť následne prenesený do ďalších pocitov, ktoré znásobí.

Konkrétne to znamená, že hoci sa pri sledovaní brutálnej činnosti vraha v detektívke začneme báť, umocní to následný zážitok pri dolapení vraha na konci príbehu.

Áno, potvrdzujem! Čím zbesilejšie vrah vyčíňa, tým väčší mám pôžitok z jeho dolapenia. Často až obdivujem detektívov, ktorí tie beštie dokážu zatknúť v pokoji a s emocionálnym odstupom.

Adrenalínový šport

Ďalšia teória vychádza z toho, že sme inteligentné bytosti a náš mozog zapája viacero svojich centier. Je naprogramovaný tak, že za pozitívny považuje útek pred nebezpečenstvom a smrťou. Keď sa bojíme pri filme, náš plazí (primárny) mozog dá pokyn k vyplaveniu adrenalínu, ale náš limbický (emocionálny) mozog vie, že sme v bezpečí a nespustí stresovú reakciu, ako by to bolo u zvierat (napríklad útek alebo útok).

Táto múdrejšia časť vývojového centra mozgu nás udrží „v pokoji, ale v strehu“, a akonáhle prežité nebezpečenstvo v príbehu opadne, zažijeme úľavu spôsobenú vyplavením endorfínov. Inými slovami, môžeme tak v bezpečí domova prežívať kruté nebezpečenstvo a následne pocítiť úľavu.

Je to také dobrovoľné sebatýranie a poukazuje to na to, prečo sa nám páčia aj tie skutočne brutálne severské krimi. Určite to tiež poznáte – najskôr husia koža, nechty zaryté do sedačky, zbystrené zmysly a potom tá eufória, akoby človek vyhral milión! Tá kombinácia pocitov je doslova návyková. 🙂

Tu len krátka odbočka – túto schopnosť ešte nemá vyvinutú detský mozog, preto sa veľmi odporúča deťom predovšetkým televízny a filmový program starostlivo vyberať. Deťom v útlom veku (predškolský a mladší školský vek) sa pri sledovaní drsnejších scén aj v rozprávkach spustí stresová reakcia a ich limbický systém ešte nevie rozpoznať, že nejde o skutočnosť. Zapája sa len mozog plazí – vyplavuje sa adrenalín.

V dôsledku toho môžu deti skutočne od televízie utekať. Veľmi sa boja a následná úľava sa nedostaví tak, ako u dospelých. Ak sa s takýmto zažitým stresom ďalej správne nepracuje, môže v krajnom prípade v deťoch vyvolať aj traumu.

Príručka pre prežitie

Späť k dospelákom. Niektorí vedci tvrdia, že sa dokonca dokážeme zo sledovaného nebezpečia aj poučiť. Napríklad keď sa stotožníme s hlavným hrdinom príbehu, vezmeme si viac k srdcu, čo urobil správne a čo zle a získame pocit, že v krajných situáciách to dokážeme použiť. To nás potom veľmi upokojuje a môžeme vďaka tomu zachovať chladnú hlavu v prípade, že sa stretneme s reálnym nebezpečenstvom.

Na toto poukázal prieskum medzi užívateľmi NOW TV. Zistilo sa v ňom, že ľudia, ktorí boli fanúšikmi katastrofických žánrov, sa cítia viac pripravení na druhú vlnu COVID-19. Inými slovami, zdá sa, že ľudia, ktorí sa vystavili fiktívnemu strachu, sa dokážu lepšie vysporiadať s udalosťami vyvolávajúcimi úzkosť v reálnom svete. (zdroj: Gifford, B.E. The psychology behind watching post-apocalyptic films during a pandemic. Happiful.com (2020)).

Že by teda za obľubou detektívok a thrillerov stála aj motivácia niečomu sa priučiť? Minimálne máme pocit väčšej pripravenosti na kritické situácie.

Thriller nesúdi

Ďalšie odpovede na vyhľadávanie tohto žánru – thrilleru – sa netýkajú len konzumácie kníh, videohier, filmov a seriálov, ale aj ich samotnej tvorby. Dnes je už totiž aj terapeutickou praxou, že svoje temné stránky si môžeme dovoliť prežívať aj inak, než im len dať samotný voľný škodlivý priebeh.

Tak ako sa odporúča vypísať, vymaľovať a inak sa vyjadriť zo svojich skrytých „zakázaných“ myšlienok v určitej tvorbe, tak ich môžeme náhradne prežívať a skúmať v príbehoch iných. A tie drsné práve trebárs v thrilleroch.

A to je skvelé, pretože thriller nesúdi. Môžeme sa takto nechať fascinovať najtemnejšími a najrôznejšími úchylkami mimo normálu a skúmať tieto temné stránky v sebe, alebo sa lepšie vysporadúvať s úzkostnými pocitmi.

Pri tejto úvahe, predovšetkým pri tej nad tvorbou, mi vždy napadne – akým človekom by asi bol napríklad Stephen King, keby nemohol písať? Ups!

Historický kontext

Keď sa mi nedávno dostal do ruky rodokmeň mojej rodiny z otcovej strany, veľmi ma na ňom prekvapila jedna vec. V rodokmeni bolo zapísaných veľa detí, ktoré sa nedožili vyššieho veku. Takmer každý predvojnový pár sa stretol s úmrtím potomka v dôsledku chorôb a podobne.

Prežili spravidla len jeden alebo dvaja potomkovia, hoci sa ich narodilo mnoho. Až povojnové obdobie nechalo nažive všetkých bratov a sestry môjho deda. Môj dedo pochádzal z deviatich detí. Uvedomila som si, aký tesný kontakt so smrťou mali, narozdiel odo mňa, moji predkovia.

Nebolo tiež výnimkou, že niekoľko generácií žilo pod jednou strechou, kde sa nielen rodili deti, ale aj zomierali starí ľudia v kruhu svojich blízkych.

Dnes sme smrť vykázali do nemocníc a hospicov.

Celkovo sme po celé stáročia boli so smrťou omnoho viac konfrontovaní, a až v poslednej dobe sme od smrti fyzickej, a aj od tejto témy, oddelení. Smrť je v spoločnosti omnoho viac tabuizovaná.

Na jednej strane je to dobre. Nikto z nás nechce vidieť umierať svojich blízkych. Ale trúfam si tvrdiť, že nám smrť v živote aj trochu chýba a potrebujeme s ňou byť v kontakte.

Dokonca si myslím, že byť so smrťou správne v kontakte je vlastne zdravé. Táto úvaha, samozrejme, nevysvetľuje otázky brutality v spomínanom žánri, len ukazuje na to, že určitá súčasť nášho bytia nám zrejme chýba, a čo chýba, to si vyžaduje nejakú kompenzáciu, rovnováhu.

Tak preto nám toľko mŕtvych v Midsommari nepripadá nijako neobvyklé?!

Ako to mám ja

Moje pátranie ma priviedlo k jednoznačnému záveru: že mať rád thrillery nie je nič zlého, mnoho ráz nám to dokonca, naopak, môže aj pomôcť.

Ja osobne som rozhodne závislá na thrillerovom a detektívnom adrenalíne. Milujem ho! Je to zlé? Určite nie, iní sa po štipku adrenalínu vydávajú na lov do hlbín lesov – mne sa stačí ponoriť do rovnomenného thrilleru Bernarda Miniera pod teplou dekou a s hrnčekom dobrej kávy v ruke. Má to nespornú výhodu – adrenalín zaručený a guľka do chrbta nehrozí.

Dozvedieť sa niečo dôležité z kriminalistiky taktiež nemôže byť na škodu. Pravdou je, že vlastním policajnú baterku – je prosto silnejšia, vydrží dlhšie a nikdy neviete, kto číha za rohom!

A kto z vás pri sledovaní počíňania si niektorého vyšetrovateľa už aspoň raz nevyslovil – nieee, tam nechoď, zavolaj si posily!!! Náhoda? Nemyslím si! Je to skúsenosť. Tie postupy, ako to robiť správne, mám už skrátka v malíčku. 🙂

Taktiež si vravím, že niektorí záporáci s ukrutnou zbraňou v ruke sú aj celkom sympaťáci. Že by s tým prichádzala na scénu aj moja temná stránka? Tak, čo si budem klamať, dedova guľovnica s odpílenou hlavňou v stodole ma odmalička veľmi fascinovala. Kde asi tak skončila…?

A čo hovoríte na obľubu týchto žánrov vy? Našli ste sa v niektorých dôvodoch? Rada si prečítam vaše názory a dôvody, prečo tieto žánre vyhľadávate vy.

Zdieľaj článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Audioknihy

Audioknižný experiment: Vybrali sme najlepšie audioknihy z obľúbených žánrov

Audioknižní experti z Audiolibrixu dostali za úlohu vybrať zo svojho obľúbeného žánru jedinú jednu audioknihu, ktorú by odporučili odvážnemu jedincovi ochotnému prebádať dosiaľ nepoznaný žáner. ...
Pokračuj >
Audioknihy

Veľký audioknižný prieskum 2023

Veľký audioknižný prieskum 2023 a súťaž o 22 audiokníh. Vyplňte dotazník. Pomôžete zmapovať trendy na trhu audiokníh a ešte môžete vyhrať audioknihy.
Pokračuj >
Umelá inteligencía Technológie

Umelá inteligencia: už ste sa s ňou stretli?

Umelá inteligencia, ChatGPT, AI. Pojmy, ktoré na nás skáču zo všetkých strán, veľmi im nerozumieme, ale podľa všetkého je to niečo skvelé a zároveň desivé. ...
Pokračuj >